I
V tomto záverečnom eschatologickom podobenstve hovorí Pán o všeobecnom súde, o definitívnom rozdelení ľudstva na dve strany, ktoré sa bude diať na základe lásky k človeku. Nie tej, ktorá sa prejavuje súcitným rečnením, ale skutkovej lásky, ktorá denne vychádza v ústrety konkrétnym potrebám blížneho.
Kto sa pri poslednom súde nebude môcť preukázať touto láskou, neobstojí.
Ako v predchádzajúcom podobenstve o talentoch, i tu je dôvodom zavrhnutia zanedbanie dobra.
Bohu sa teda nedá slúžiť obchádzaním človeka.
Čo neurobíme jednému z jeho najmenších bratov – vyhlasuje večný Sudca –, ani jemu neurobíme.
A za to, čo neurobíme, nemôže nás odmeniť. A koho nemôže odmeniť, toho musí potrestať.
Okrem jeho pravej a ľavej strany niet inej možnosti.
Je tu ešte otázka: Kto sú tí spomínaní jeho najmenší bratia?
Podľa Matúša (10, 42 a 18, 6) sú nimi jeho učeníci, tí, čo sa pre jeho meno stali malými, chudobnými, hladnými, osamotenými i prenasledovanými.
Keďže tu však ide o všeobecný súd, treba medzi jeho najmenších bratov započítať aj všetkých tých, čo vyšli z rúk nebeského Otca a svojou ľudskou prirodzenosťou sú podobní jeho Synovi najmä vtedy, keď trpia ako on.
Teda všetci ľudia, jeho učeníci, ako aj tí, čo ho nepoznajú, budú odmenení za to, že mu podľa tohto slova slúžili v tých, čo sa mu podobali ako svojmu bratovi prenasledovaním a utrpením.
Ale ako z podobenstva jasne vyplýva, dôvodom služby, ktorá môže počítať s odmenou, musí byť vždy on – Ježiš. Služby, poskytnuté jeho bratom z iných pohnútok, napríklad pre chválu alebo zisk, nič nezavážia v posledný deň. Takéto služby – hovorí Ježiš – už dostali svoju odmenu.
Posledným poučením z tohto podobenstva je informácia o treste.
Bude dvojaký.
Prvý, vyjadrený vetou: „Odíďte odo mňa…“, sa bude dotýkať duše.
Druhý, naznačený slovami: „Do ohňa...“, postihne hlavne telo.
Štyridsiaty šiesty verš ešte pripomína, že pôjde o večný trest a o večnú odmenu.
A to je zaiste dostatočne silná výzva, aby sme usilovne konali dobro, kým máme čas.
II
Poďte, požehnaní – vy, ktorí ste sa mi približovali, aby ste zblízka lepšie počuli, aké mám požiadavky, a mohli ich potom spĺňať v bratoch, v ktorých som stále nejako volal o pomoc.
Čokoľvek ste urobili. – To je pri súde rozhodujúce.
Teda skutky.
Slová tu zavážia len natoľko, nakoľko vás tiež niečo stáli, nakoľko aj tieto boli službou mojim trpiacim alebo blúdiacim bratom.
III
Pán nás teda nebude hodnotiť podľa toho, koľko sme sa modlili, postili a zapierali...
Hovorí tu iba o skutkoch.
Len tie budú podmienkou jeho večnej odmeny.
Všetko ostatné má v jeho očiach len cenu prostriedku na splnenie tejto podmienky.
IV
Ďakujeme ti, Pane, za toto slovo, ktorým nám dávaš vidieť už teraz, ako bude vyzerať náš súd, a už teraz nám hovoríš, ako sa máme naň pripraviť, aby sme obstáli...
Nedaj nám nikdy naň zabudnúť. Nech vidieť najmä z našich skutkov, že ho máme stále pred očami. Amen.