Je veľká podobnosť v názve i v skutočnosti medzi organizáciou a organizmom.
Ale kde je podobnosť, tam je aj rozdielnosť – pripomína múdry Aristoteles.
V tomto prípade stačí vari pripomenúť, že organizácie tvoria a udržujú ľudia, organizmy tvorí a udržuje Boh.
Ale čo si myslieť o Cirkvi, ktorá vzniká a rastie ako organizmus Božím pričinením, ale aj účasťou ľudí, z ktorých sa skladá...
Bolo by zaujímavé a možno aj osožné zaoberať sa touto otázkou.
Ale celkom iste bude zaujímavejšie a osožnejšie dozvedať sa, čím sme my v Cirkvi, v tomto tajomnom Božom kráľovstve na zemi a čím by sme v ňom mali byť.
V prvom rade sme tu ako stavebný materiál. Sme kamene, z ktorých sa Cirkev tvorí.
Ale živé kamene, ktoré tak, ako všetko ostatné, čo žije, potrebujú udržiavať seba, rozmnožovať svoj rod a brániť sa.
V tomto prípade je našou výživou Božie slovo a Eucharistický chlieb. Jej rozmnožovateľom i obrancom je sám Boh.
On ju teda aj živí, aj rozmnožuje, aj stráži, no nie bez našej spolupráce.
Minimum našej účasti na jej živote i raste spočíva v tom, že jej neškodíme ako vnútorní nepriatelia svojimi pohoršlivými nedostatočnosťami alebo prílišnosťami. A že v prípade svojej horlivosti za jej rýchle rozšírenie, nestrácame trpezlivosť.
Organizmy totiž potrebujú svoj čas na rozvíjanie a my pri krízach jej rastu trpezlivosť so všetkými, ako hovorí svätý František Saleský – ale najviac sami so sebou.
Ale ak Cirkev niekde prestáva rásť, či myslíme na tú svoju domácu, skupinovú alebo miestnu, tam sa treba dobre preskúmať, či nie sme na vine aj my.
Niektorí v takýchto prípadoch zakrývajú jej prípadné neúspechy jej organizovaním. Ale niet vari nebezpečnejšieho útoku proti nej, ako je tento. Jean Jacques Maritain nás upozorňuje, že totalita, ktorá je dnes vo svete v plnom rozvoji, požiera všetky organizácie. (Humanisme Chrétien) A teda aj organizovanú Cirkev.