Máme pred svojím duchovným zrakom nášho jediného Učiteľa Ježiša Krista. Zatiaľ ako nemluvňa, cez ktoré nám Boh raz povie, že sa má jeho vôľa plniť na zemi tak, ako sa plní na nebi.

A preto, že nám toto útle Dieťa nemôže ešte dosť zrozumiteľne povedať to ani príkladom ani slovom, používa Boh ako interpreta svojho anjela. Okrem iného zaiste aj preto, aby sme sa od neho naučili, ako treba spĺňať Božiu vôľu odovzdávaním Blahozvesti tým, za ktorých zodpovedáme vo svojej pokrvnej alebo duchovnej rodine.

Či ide o Zachariáša, Máriu, Jozefa alebo o betlehemských pas­tierov, vo všetkých týchto prípadoch je Boží posol veľmi presný.

Objaví sa pred tými, ktorých má z Božieho príkazu osloviť, vo svätožiare, aby hneď pochopili, odkiaľ prichádza. To je jeho legitimácia.

Potom oznámi čo treba a ako treba a odchádza.

V prípade betlehemských pastierov povie, že majú ísť do Betlehema privítať svojho Mesiáša a Pána, ktorý leží, zavinutý do plienok ako dieťa, v maštaľných jasliach. Nič menej a nič viac.

Túto úlohu plní zrejme radostne. Nevieme si ho pritom predstaviť primuseného smutného alebo unudeného ľahostajného.

Veď všetko, čo oznamuje Boh, je blahozvesť, zvesť o spáse.

Radosť patrí podstatne ku každému Božiemu slovu. Božia vôľa sa má na zemi prijímať i oznamovať tak, ako sa prijíma a ozna­muje v nebi. Boh miluje len veselého darcu, a chce, aby sme mu slúžili s radosťou... To nám podčiarkuje aj spev anjelov a nebeských zborov, ktoré sa pridružili k anjelovi – zvestovateľovi.

Radosť sa násobí, keď sa delí, keď je spoločná.

Nemali by sme na to zabúdať, keď denne opakujeme v Otče­náši: Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi... Tak nech sa plní Tvoja vôľa na zemi, ako na nebi: presne, radostne a spoločne.