Vo svete je mnoho nezrovnalostí, mnoho sporov. No najväčší z nich je spor o Boha.
Jedni kričia: Niet ho a nikdy nebol. Všetko, čo existuje, vzniklo samo od seba! Druhí im protirečia a dokazujú: Vždy bol a vždy bude! A keď zvýšia hlas jedni, zvýšia ho aj druhí.
Takto sa celé ľudstvo zhovára už od vekov. Ale aj jednotlivci sa tak zhovárajú. Aj sami so sebou. Protirečia si vo svojom vnútri, najmä keď sa v nich ozvú vášne, ktoré chcú na svoje uplatnenie získať súhlas rozumu a úplnú voľnosť vôli.
Je Boh alebo nie je? To sú otázky, pri ktorých nikto nemôže zostať úplne ľahostajný. Na každého nejako doliehajú a vynucujú si odpoveď.
Väčšia časť ľudstva popiera Boha teoreticky alebo i prakticky. Keby sa dalo parlamentným hlasovaním ustáliť: Niet ho, boli by to ľudia už dávno spravili. Alebo keby sa likvidáciou inštitúcií, ktoré ohlasujú a dokazujú jeho existenciu, dala táto otázka umlčať, už by dnes nejestvovala ani jedna náboženská spoločnosť. A keby sa vyvraždením všetkých, čo sú svedkami jeho skutočnosti, dala zahnať myšlienka na jeho moc a zákony, už by nežil na svete ani jeden veriaci.
Bolo veľa krvavých a dlhotrvajúcich pokusov vypudiť z mysle človeka túto najskutočnejšiu skutočnosť. No nevydarili sa. A tak sa tento spor o Boha vedie v celom ľudstve i v jednotlivcoch ďalej.
My sa nezaraďujeme medzi tých, čo popierajú existenciu Boha. Ani sa tu nehádame. Pokojne ohlasujeme Blahozvesť o jeho jestvovaní, o jeho vlastnostiach, činnostiach i zákonoch.
A oznamujeme to svojmu okoliu slovami apoštolov: Videli sme Pána...
Videli sme ho očami rozumu vo vesmíre, v jeho múdrosti, veľkosti, sile a kráse.
Videli sme ho v dejinách ľudstva, ktoré dostali zmysel práve v časovom bode, v ktorom prišlo na svet jeho Slovo – jeho Syn Ježiš Kristus.
Videli sme ho v jeho Cirkvi, ktorá by pri toľkých a takých útokoch bola už dávno zahynula, keby v nej nebol prítomný Boh.
A s pokojnou radosťou to znova a znova oznamujeme, lebo žijú okolo nás Tomášovia, ktorí ho ešte nevideli a ktorí si kladú podmienku. Uverím, keď uvidím... a keď sa ho dotknem... Robíme to kvôli tým, ktorí, až potom, keď im sám Boh vyjde v ústrety svojou milosťou, padajú na kolená s výkrikom: Pán môj a Boh môj.
No sú, pravdaže, aj takí, ktorí ho nechcú vidieť, ktorí si zámerne zatvárajú oči pred svetlom jeho skutočnosti. S tými sa nehádame. Za týchto sa modlíme, aby im Boh, ak je to jeho vôľa, dal nazrieť nejakým spôsobom do múdrej vesmírnej zákonitosti, do dejín ľudstva, ktoré by sa bez jeho zákonov bolo už dávno vyničilo, ale najmä aby nás Boh použil ako príklady spokojného spolunažívania so všetkými, čo nebýva ľahké, aby sme aj ich presvedčili slovami apoštolov: Videli sme Pána.