Meno by malo vystihovať podstatu toho, čo označuje...

A podľa tohto je Ježiš Spasiteľ, je niekto mocný a dobrý – ktorý nám môže i chce pomôcť – mocný Božou mocou a dobrý Božou dobrotou. Teda všemohúci a nadovšetko dobrý.

On má preto meno nad všetky mená a niet iného takého, v ktorom by sme mohli dosiahnuť spásu. Je teda podľa mena i podľa toho, čo sa týmto menom vyjadruje, jediný most medzi nebom a zemou, medzi Bohom a nami, po ktorom môže naša prosba prejsť odtiaľto k Bohu a jej vyslyšanie od neho k nám. Rozumie sa, ak vysielame svoju prosbu k Bohu v Ježišovom mene, čo prakticky znamená, že chceme, čo on chce, tak, ako to on chce, a preto, že to on chce, a to v takom vnútornom spojení skrze posväcujúcu milosť, v akom sú ratolesti so svojím viničným kmeňom.

Ak by sme neprosili v jeho mene a sebecky sledovali svojou prosbou len svoj osobný cieľ, svoj záujem a uspokojovali svoju chuť bez ohľadu na jeho záujmy a priania, nemohli by sme počítať s vypočutím.

Bolo by preto dobre, keby naše prosby, ktoré prednášame Otcovi v Kristovom mene, predchádzalo dôkladné sebaskúmanie, ktorým by sme zistili, či sme s ním spojení ako živé súčasti jeho Tajomného tela, či sme spolu s ním jeden a ten istý Kristus, ktorého Otec nemôže nevyslyšať, veď On a Otec spolu so Svätým Duchom je jeden a ten istý všemohúci a nadovšetko dobrý Boh.

Nech by teda nikdy nechýbalo a vždy úprimne znelo slovo, ktorým zakončievame svoje prosby, to v súkromí a či v liturgickom zhromaždení často opakované, ale pritom dosť málo prežívané “Skrze Krista, nášho Pána...”