Keby si vedel, že o niekoľko hodín zomrieš, čo by si povedal svojim blízkym, ktorých miluješ? Iste by to bolo nejaké intenzívne posolstvo, slová z hlbín srdca, testament emotívne nabitý. Dal by si do toho proste všetko. Nepodstatné veci by šli bokom.
A práve to prežíval Ježiš niekoľko hodín pred krutou smrťou na kríži. Chcel svojim blízkym odovzdať to najvzácnejšie, čo mal. Sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia zachytáva tzv. Ježišovu veľkňazskú modlitbu. Vložil do nej celé srdce. Vyjadruje v nej, že sa modlí k Otcovi za svojich učeníkov, za nás. Uisťuje o Božej láske k nám a ponúka métu večného života. Ale je to aj tvrdo realistický pohľad na svet. Slovo „svet“ má v Písme dvojaký význam. Na prvom mieste je to všetko, čo Boh stvoril, ten nádherný vesmír a v ňom živé bytosti. O tomto svete sa píše: Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby ho spasil. Ale u evanjelistu Jána má slovo „svet“ aj iný význam. Znamená súhrn síl, ktoré sa Bohu vzpierajú, protivia, svet hriechu a živočíšnych tendencií. Mentalita nepriateľská Bohu. Pán naznačuje, že svet je jedno veľké bojisko, na ktorom bojujú sily pod božou autoritou i sily diabolské. A sem nás posiela. Do arény! Nie aby sme so svetom splynuli, ale ho premohli – láskou, vierou, obetou, v stálom spojení s Bohom. Aby sme svetu dali chuť, prenikli ho svedectvom radostnej viery. A on vie, že potrebujeme jeho pomoc. Preto nám posiela svojho Ducha.
Istý muž ostal sám doma, manželka odcestovala. Rozhodol sa, že sa o seba postará a prvý krát sám varil. Zatelefonoval známej, ako sa varí kurča, dostal totiž chuť na dobrú slepačiu polievku. Postupoval úzkostlivo presne podľa pokynov z telefónneho slúchadla. Polievka sa varí, varí, on ju ochutnáva, ochutnáva, ale stále to nemá žiadnu chuť. Ako voda! Opäť zavolal tej známej a reklamoval recept, že to nefunguje. Po chvíli napätého ticha sa z druhej strany telefónu ozval hlas: A to kurča – nezabudol si ho vybaliť z igelitu?
Ak chcem splniť poslanie, ktoré mi Pán Ježiš zveril, nesmiem byť taký „igelit“. Nemôžem sa odizolovať od sveta, reality, uniknúť z bojiska. Naopak, v Kristovej sile, s Božou výzbrojou sa do pohanského sveta zamiešať a dávať mu chuť a hlad po Bohu. Tešiť sa, že môžem aj vo svojom prostredí, možno už úplne neopohanskom, zasievať dobro, šíriť pravdu a byť si istý Božou blízkosťou.