Drahí bratia a sestry,
v úvodnej modlitbe sme prosili Všemohúceho Boha – nášho Ochrancu, aby nám pomáhal využívať pominuteľné veci tak, aby nás privádzali k hodnotám trvácim. Keď to vyjadríme jednoducho, prosili sme o dar múdrosti a rozvážnosti. Mladučký kráľ Šalamún rozpoznal, že bez múdrosti a rozvážnosti, nedokáže správne viesť kráľovstvo. „Daj teda svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel spravovať tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Veď kto by ináč mohol spravovať tento tvoj ľud, taký početný?“ (I. čítanie)
Len múdrosť, ako dar od Ducha Svätého, pomáha rozpoznať hodnotu nebeského kráľovstva. Čoho všetkého sa musí zriecť a čo všetko „predať“, aby nebeské kráľovstvo získal. (evanjelium)
„Prvým darom Ducha je múdrosť, latinsky sapientia, grécky sophia. Múdrosť je poznanie s vysokým stupňom rozlišovania. Sv. Tomáš Akvinský ju prirovnáva k výhľadu z vrcholka hory – mať múdrosť znamená vidieť veci z pohľadu Boha, ktorý je nad všetkým a preniká všetko.
Väčšina z nás sa na život pozerá z úzkej perspektívy svojich vlastných túžob, potrieb a obáv, čo spôsobuje, že máme skreslený pohľad a zvykneme prehliadať vyšší poriadok, ktorý všetko zahŕňa a vysvetľuje. Keď sa Jób sťažuje Bohu na to, aké nespravodlivé je jeho utrpenie, Boh ho berie na dôkladnú cestu po vesmíre: predstavuje mu rytmy prírody, inštinktívne správanie tajomných zvierat a usporiadanie nebies. Vyťahuje ho z jeho egocentrického ponímania sveta a ukazuje mu miesto, z ktorého hľadí Boh a z ktorého vidno celý rad prepojených súvislostí. Boh je v tomto svojom sna-žení úspešný a Jób začína vidieť svoju vlastnú bolesť v inom kontexte. Môžeme povedať, že celé rozprávanie Knihy Jób vrcholí duchovným darom múdrosti – schopnosti vidieť veci, nakoľko je nám to možné, z nadhľadu.“
Niečo sa môžeme v živote naučiť metódou pokusu a omylu, niečo zo skúsenosti iných, no najviac môžeme získať modlitbou: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju“ (Jak 1, 5).
Táto rada apoštola Jakuba sa týka prednostne života. Takého, aký žil kráľ Šalamún, keď sa držal Pána. A ten život spočíva v tom, že žijem blízko pri Bohu. Že mám jeho zmýšľanie, jeho pohľad na svet. A to sa dosahuje tým, že som s ním. On so mnou istotne je. No na to, aby som ja bol s ním, musím vynaložiť niekedy obrovské úsilie, lebo toľko vecí, udalostí či ľudí ma od Boha odťahuje.
Nedokážem mať Boha vždy na prvom mieste. Ale on vie, že chcem byť s ním a verím, že mi v tom pomáha... A preto aj modlitba žalmistu (119) je vyjadrením veľkej túžby človeka po múdrosti a chápavosti, ktorý si však zároveň uvedomuje svoju krehkosť a slabosť. „Pane, ty si moje všetko; povedal som: Budem zachovávať tvoje slová. Lepší je pre mňa zákon tvojich úst ako tisícky v zlate a striebre.“
Rabín Hanina, učiteľ z 1. storočia, prirovnal múdrosť k hlbokej studni so studenou, sladkou vodou. Ľudia nemohli vychutnávať jej osviežujúcu silu dovtedy, kým istý mudrc nepriviazal jeden kúsok povrazu k druhému a k ďalšiemu a potom toto pospájané lano nepriviazal k vedru a nevytiahol ním vodu pre všetkých prítomných, aby sa z nej mohli napiť. Podobne, hovorí rabín, aj kráľ Šalamún používal múdrosť k tomu, aby napojil jeden malý príbeh, podobenstvo a metaforu k druhému a robil to až dovtedy, kým mu nebola jasný zmysel múdrosti.
Na záver ešte slovo k realizmu. Múdrosť bude vždy boj. Lebo je v nás hriech. Ten nám bude vždy prekážkou k videniu. A keď už uvidíme a spoznáme, bude nám prekážkou k žitiu toho, čo sme uvideli a spoznali. No aj napriek tomu je tu Boh, ktorý nám vo vyrovnávaní sa s hriechom pomáha. Preto nastúpiť na cestu k múdrosti znamená nastúpiť na cestu zápasu. Ale to by nás nemalo znechutiť. Ako človek rastie v múdrosti, rastie aj vo svätosti: a to znamená, že moc hriechu bude nad ním postupne slabnúť.