90

Sme Kristova soľ, ktorú roztrúsil po svete, aby ho chránil od mravnej hniloby a dodával mu chuť, optimizmus, vyvierajúci z viery v Otcovu dobrotu a moc.
Varuje nás však pred nebezpečenstvom zvetrania.
A čo robiť, ak sa nám to nanešťastie stane, ak stratíme hriechom konzervačnú schopnosť, silu a svoj optimizmus, svoju chuť?

Na to si môžeme odpovedať malým príbehom z nedávnych dejín veľkej Indie.
Keď Angličania vydali z politických dôvodov zákaz predávať soľ, vybral sa národný vodca Mahátmá Gándhí so 79 študentmi na dvestomíľový pochod k moru.
Šli odparovať soľ.
Do tohto protestného sprievodu sa pridávali dediny a mestá.
Po troch týždňoch sa na pobrežiach zažali ohne.
Zákaz trval.
Ohne sa množili a väzenia sa napĺňali.
K moru pochodovali ďalšie tisícky.
Polícia obstala chlapca s balíčkom soli.
Dôstojník naňho zreval: „Daj to sem!“
Chlapec odpovedal s nádychom hrdosti: „Držím s Gándhím. A toto je soľ Indie.“
„Porušil si zákon... Soľ mi odovzdáš... Inak ťa dám zmlátiť.“
„Môžeš ma zavrieť, ak som porušil zákon, ale biť ma nesmieš. A ak mi vezmeš soľ, pôjdem k moru a odparím si druhú... V indickom mori je dosť soli...“
Dôstojník pokynul mužstvu. Okuté palice dopadli na chlapcov chrbát a hlavu, a krv mu stekala po tele.
Zrazu dôstojník zavelil: „Stop!“
„Si odvážny, chlapče... Ešte som takého nevidel... Ale teraz mi podaj soľ!“
Chlapec si pomaly zotrel z úst krv. Mal strach, ale balíček so soľou si stále držal.
„Bi ma, koľko chceš, ale soľ ti nedám...“
Dôstojník urobil prudký pohyb rukou.
To bol pre mužstvo povel na odchod.
Zašomral: „Ja som predsa neprišiel do Indie biť deti...“

Brat, sestra, počínanie toho chlapca je aj pre nás odkazom:
Nedať si vziať soľ, nedať ju diablovi hriechom, nedať sa o ňu obrať neúspechom, chrániť si svoj optimizmus, svoju vieru v Otca, ktorý je aj dobrý aj mocný.
A keby nanešťastie predsa...
Môže sa stať... slabí sme. Vždy treba utekať hneď k moru – k nevyčerpateľnému zdroju našej soli – ku Kristovi.