I
Herodes nakazil Piláta diplomaciou a jeho vojakov zlým smiechom...
Po Ježišovom návrate začal vladár znova vyjednávať so Židmi.
Ale už nie ako právnik.
Vyjednával s nimi už ako politik.
A preto sa aj jeho vojaci mohli začať baviť na Ježišov účet. Hoci ešte nebol odsúdený.
Ježiš sa vyhlasoval za kráľa, dali mu preto na holé plecia akúsi handru, ktorá mala svojou farbou pripomínať kráľovský purpur alebo šarlát (Mt 27, 28).
Do ruky žezlo z trstiny a na hlavu korunu z tŕnia...
A keďže im bolo ťažké predstaviť si kráľa bez dvoranov, začali chodiť okolo neho a s výsmešnou zdvorilosťou zohýbať pred ním kolená i chrbty...
A aby si pritom náhodou nenamýšľal, že to myslia vážne, pľuli mu do tváre a bezcitnými údermi naprávali korunu, ktorá mu dosť dobre nepriliehala k hlave...
Ježiš mlčal.
Nebránil sa.
Trpel.
Vedel, prečo bol vydaný do rúk pohanom.

II
Buď pozdravený, kráľ! – Pozdravovali ho, nevediac, že na konci vekov budú musieť ešte raz zahrať túto scénu... Ale potom už veľmi vážne, bez sprievodného posmechu...

III
Ak sú úkony našej vonkajšej úcty ku Kristovi – napríklad naše postoje pri modlitbe, naše slová a spevy – bez viery a lásky, nie sme veľmi ďaleko od Pilátových vojakov. Ich vina spočívala v tom, že zneuctievali človeka.
Naša je rozhodne väčšia.
My svojimi prázdnymi, bezobsažnými náboženskými úkonmi zneuctievame najsvätejšieho Kráľa vekov – Boha. A oni si dovolili tento posmech iba raz v živote.
My ho aj opakujeme.
Možno denne.
A možno už veľmi dlhý čas...

IV
Pane, pri tejto príležitosti ťa prosíme, aby sa naše prejavy vonkajšej úcty k tebe vplyvom tvojej pomoci už ani raz nestali prejavmi neúcty. Amen.