I
Okrem umývania nôh vložil Ježiš do veľkonočného obradného stolovania ešte niečo výnimočné.
Po zjedení baránka – pravdepodobne pred treťou dávkou vína – požehnal chlieb, rozlámal ho a podal učeníkom ako svoje telo.
A potom aj kalich s vínom – ako svoju krv. Jeho sľub, ktorý dal pred minuloročnými veľkonočnými sviatkami v púšti pri Betsaide, stával sa tu skutočnosťou.
Tam vtedy zázračne zasiahol chlieb v jeho kvantite. Rozmnožil ho, aby nasýtil hladné telá.
Tu sa zázračne dotkol jeho kvality.
Premenil ho na svoje telo, prepodstatnil ho a spravil pokrmom pre hladné duše...
Podobne urobil s kalichom, z ktorého podával učeníkom svoju vlastnú krv, čím sa medzi Bohom a predstaviteľmi nového Božieho ľudu uzatvárala nová zmluva a čím sa rušili doterajšie uzmierujúce starozákonné obety...
Aby však táto nová obeta, obeta krvi Božieho Syna bola stále možná, keďže ani novozákonný Boží ľud nebude bez hriechov – povedal Ježiš tým, ktorých mal pred sebou: To, čo som tu spravil, robte na moju pamiatku. A tak to robte, ako som to ja robil.
Premieňajte chlieb na moje telo a víno na moju krv, lebo moje telo sa chce i naďalej takto dávať a moja krv sa chce i naďalej takto vylievať za vás – na odpustenie vašich hriechov, na oživenie tých, ktorí sa narodili z Boha a narodili sa pre Boha...
II
Vezmite a jedzte – lebo svojím príkladom i svojím slovom som položil na vás také požiadavky, také nároky, ktoré môžete splniť len silou takého Chleba a takéhoto Vína...
III
Čo povedal náš Pán pri Poslednej večeri, neprestáva opakovať ústami tých, ktorých si pri tej istej príležitosti ustanovil za svojich zástupcov...
Vezmite a jedzte...
Mnohí pri týchto slovách krútia záporne hlavou. Neberú a nejedia...
Ale ako veľmi sa tým líšia od prvých Ježišových učeníkov, ktorých viedli apoštoli. Tí brali a jedli, lebo verili, že kňazove slová: Toto je moje telo..., vyslovené nad chlebom, a slová: Toto je moja krv..., vyslovené nad vínom, vždy spôsobujú, čo označujú...
Aj my patríme medzi tých, čo uverili v túto tvrdú reč. Tak ako jej uverili Dvanásti, ako jej uveril Pavol, Ignác, Polykarp a Cyprián...
Dajme však pozor...
Lebo rozlične možno jesť tento chlieb a rozlične možno piť tento kalich...
Hodne i nehodne...
Na život, ale i na smrť...
IV
Pane, hovoríš nám: Vezmite a jedzte... A stále nám to opakuješ.
Zaiste aj preto, lebo vidíš, že nám ešte dosť nechutíš. A potom, zrejme, ani my tebe...
Odpusť nám, prosíme, tento ešte dosť chladný postoj voči tvojmu vrcholnému daru, ktorým si ty sám...
A neprestaň nám, prosíme, opakovať tieto slová, pokým sa v nás nenabudí chuť po tebe, chuť byť stále s tebou, ktorá zachraňuje pre večný život. Amen.