I
Vrchnosti už dávno striehli na Ježiša a rozmýšľali, ako sa ho zbaviť.
Ale ľud s ním sympatizoval a bol mu v tomto rozpoložení ochranným múrom.
Naďalej teda mohol chodiť do chrámového stĺporadia a odpovedať na otázky poslucháčov.
Pri jednej sa však odmlčal.
Nebola dobrá.
Bola zlomyseľná.
Položili mu ju veľkňazi a starší z ľudu.
Opýtali sa, kde sa učil a kto ho ustanovil za vysvetľovateľa Zákona...
Neodpovedal, a jeho mlčanie znamenalo asi toto: Ani Jána nikto neustanovil za učiteľa Zákona, a národ ho predsa prijal ako poslaného od Boha...
Kto pre tvrdosť svojho srdca nepostrehol zatiaľ súvis medzi mnou a ním, hoci v našich skutkoch i slovách je taký jasný, tomu je naozaj škoda niečo ešte vysvetľovať...

II
Akou mocou toto robíš? – Kto ti dovolil rušiť vžité cirkevné poriadky?
Kto ťa poveril, aby si nám zasahoval do obchodnej, spoločenskej a rodinnej morálky?

Ak mi odpoviete – pravdivou skutkovou vierou na slová, ktoré som vám zatiaľ hovoril, až potom vám poviem a pomôžem pochopiť ďalšie.

Ani ja vám nepoviem. – A navždy to tak zostane v mojej škole.
Ďalšia lekcia sa v nej dá len tomu, kto sa snažil pochopiť predchádzajúcu...

III
Vždy je hrozné, keď človek nepočuje Slovo, ktoré nato prišlo na svet, aby prinieslo spásu.
Je to hrozné najmä vo chvíľach, v ktorých by sme ho veľmi potrebovali.
A stáva sa to.
Obyčajne preto, že srdce človeka i jeho uši otupejú, a nie sú už schopné vnímať nijakú Božiu reč, že sa človek pre nejakú naviazanosť nedá Božím slovom ani informovať, ani vyrušiť...
Ale niekedy sa to stáva aj preto, že sa aj sám Boh odmlčí. Kedykoľvek zaznamenávame toto mlčanie, toto hluché ticho v nás, mali by sme sa striasť. Mali by sme sa zobudiť... Býva to posledná výzva, za ktorou môže nasledovať už len Boží súd...

IV
Pane, odpusť nám, že sme si už toľkokrát zatvorili srdce i uši pred tebou i pred tvojimi predchodcami.
Prosíme ťa, neprestaň k nám i napriek tomu hovoriť a daj nám schopnosť počuť ťa i rozumieť, aby sme sa mohli nielen nazývať tvojimi žiakmi, ale aby sme nimi v skutočnosti aj boli. Amen.