Azda tu bude vhodné uviesť známe položartovné – polovážne slová Bruce Marshalla o vysluhovaní sviatostí vo Francúzsku.

“Jedinou snahou starých duchovných je krstiť nemluvniatka, keď ešte nemajú vedomie, a zaopatrovať starcov, keď ho už nemajú.

Také miesto zaujíma náboženstvo v živote priemerného francúzskeho katolíka.

Pardon, ešte je tu jedna sviatosť, ktorá sa vysluhuje medzi tým, a to je sviatosť manželstva.

Tá sa vysluhuje v narkóze.

Po jej prijatí prejde rok i dva duševného polovedomia a tápania, kým sa prebudia tí, čo ju prijali. Seriózna láska sa medzi nimi prejaví obyčajne až potom, keď vyprchá narkóza.

Pravdaže, ak sa vôbec prejaví...”

A teraz sa s touto pochybovačnou otázkou vráťme z Francúzska do svojho kraja, do našich pomerov.

Čoraz častejšie totiž vychádzajú v našich domácnostiach na scénu neláskavé napätia vyvolané príjemnosťami pohodlného sebectva.

Súčasne sa v našom súkromnom i verejnom živote množia farizeji a ich žiaci, ktorí hovoria: A či nie je lepšie rozdeliť si deti a majetok, ak sú už srdcia rozdelené?

Či nie je múdrejšie rozísť sa, ako žiť v stále sa opakujúcich svároch?

K farizejom sa pridávajú potom aj zákonníci, ktorí hľadajú alebo aj konštruujú na príslušných súdoch dostatočné dôvody pre rozvod.

Skazu dovršujú potom súcitní príbuzní a dobroprajní priatelia.

Všeobecne sa pritom zabúda, že každý, kto sa rozvádza s manželským partnerom, rozvádza sa aj s Bohom, aj s jeho Cirkvou, a ak to robí vedome a dobrovoľne, aj so svojou večnou spásou.

Boh tu jasne a rozhodne vyhlasuje prostredníctvom svojho Syna, aby to, čo On spojil, človek nerozdeľoval.