Náš Pán Ježiš Kristus hovorí, že neprišiel, aby priniesol na svet pokoj, ale meč, ktorý oddelí otca od syna a matku od dcéry...

Ak mu dobre rozumieme, týmto mečom je jeho slovo...

Ale potešme sa...

Tento nástroj, ktorý narušuje rodiny, má aj druhú funkciu: dáva do úzkej jednoty tých, ktorých oddelil od pokrvenstva.

No treba pripomenúť, že prv, ako by zjednotil, oddeľuje.

Niekedy je to bolestivé. Robí v rodinách roztržky a narušuje staré zväzky.

Nie div, že rodiny alebo i spoločenské celky kričia za tými, ktorí ich opúšťajú kvôli Kristovi.

Niekedy veľmi nahnevano.

Napríklad: Nechajte ho, či nevidíte, že šalie... Pohŕda nami, hoci sme vo väčšine... Rozdeľovať a stavať proti sebe, to nie je Božie...

Tak sa hovorilo v Jeruzaleme a na jeho okolí o Ježišovi Kristovi nie ako o Božom, ale diablovom synovi, ako o vykoľajenom a posadnutom Nazaretčanovi.

Keby nebol mal Kristus na svoju obranu skutky, ktoré nemôže vykonať diabol, sotva by sa bol za ním niekto pohol, aby ho nasledoval.

Ale skutky, tie tu zavážili. A tie sú argumentom i dnes. Sú v Cirkvi, kde žije a pôsobí.
Prvým z nich je jednota tých, ktorých oddelil mečom svojho slova od najbližšieho pokrvenstva. Ona je prvým a najväčším zázrakom Kristovým, ktorý žije v Cirkvi. Kvôli nej niektorí, čo sa pohli za ním, opúšťajú všetko: rodinu, z ktorej vyšli, ba i tú, do ktorej by mali vstúpiť, potláčajú v sebe žiadosti tela, aby živili ducha, ba opúšťajú i časný život, aby vzájomnou duchovnou pomocou získavali ten večný...

Zamyslime sa, či by sme vedeli aj my nechať otca i matku, ktorí nás zrodili, i tých, ktorých sme zrodili my, keby Pán alebo niekto v jeho mene zaťal mečom Božieho slova medzi nás a našich rodičov, medzi nás a naše skutočné alebo možné deti; či by sme dokázali to, čo mnohí, ktorí opustili dom, pokrvnú rodinu, aby založili a rozmnožili tú duchovnú...