Ježiš bral veľmi vážne to mlčanie, ktoré žiadal od učeníkov pri zostupe z Hory premenenia.

Cítiť to zo slov: prikázal im... a z týchto ďalších: zapamätali si... (Mk 9).

Keby sme si chceli objasniť zmysel tohto zákazu, mohli by sme ho pretlmočiť aj takto: Nehovorte o mojom ponížení, pokým nebudete môcť hovoriť o mojom slávnom zmŕtvychvstaní; nehovorte o mojej prehre, kým nedosiahnem víťazstvo. Poškodili by ste vec Božieho kráľovstva. Mnohí by predčasne mávli rukou.

Hovorí sa: Kto chce vyhrať vojnu, musí vedieť prehrávať bitky. To platilo o Synovi človeka a platí to aj o tých, ktorí sa rozhodli nasledovať ho. To bude aj ich stratégia.

V zmysle tohto príkazu by sme nemali ani my hovoriť o kríži svojich chorôb, sklamaní, neúspechov, neuznaní a osamotení bez toho, aby sme sa pritom nezmienili o svojom víťazstve a o Božej odmene.

Každý náš nárek by sa mal meniť na hymnus nádeje asi tak, ako nám to vnuká apoštol Pavol slovami: Čo sú utrpenia tohto času oproti sláve, v ktorej sa máme zjaviť?

Veď my vtedy môžeme najviac získať, keď najviac strácame.

Kríž nie je náš konečný stav. To je len prostriedok, stupienok k sláve a k večnej radosti.

A že to bolo v Božom ľude vždy tak, to nám prezrádza aj táto pieseň:

Jak zdĺhavo sa tiahli dni a obzor zdal sa nekonečný.
Tak z diaľky bolo počuť hlas, šíril sa zvesťou plnou krás.
Ó, myslite na Kanaán, keď ste cestou unavení,
ó, myslite na Kanaán cestou krásnych nádejí...

Tam pálil v púšti slnka jas, ľud kričal k Bohu: Prečože zas!?
A miesto slnka v noci mráz, však ráno niekto spieval zas:
Ó, myslite na Kanaán, keď ste cestou unavení,
ó, myslite na Kanaán cestou krásnych nádejí...