Ježišovi Dvanásti sa všeličomu učili v jeho ambulantnej škole.

Osvojovali si pravdu o Bohu, o ľuďoch, o ich vzájomných vzťahoch, o pominuteľnosti pozemského života a o večnom trvaní toho budúceho.

Niektoré lekcie zvládli pomerne dobre. Niektoré len dosť ťažko.

Nevedeli napríklad pochopiť, ako by mohol ich Majster, ktorý bol Božím Synom, Mesiášom a Pánom, skončiť na kríži, a to dokonca vo svätom meste Jeruzaleme. Veď on predsa nato prišiel, aby toto mesto a celý národ vyslobodil z rúk pohanov.

Nevedeli túto lekciu prijať najmä pre slová, ktoré ju sprevádzali: Nie je učeník nad majstra... Môj osud bude aj vaším osudom.

Veľa učeníkov mu odišlo, keď žiadal kvôli večnému životu jesť jeho telo a piť jeho krv.

Dvanásti zostali, hoci ho tiež nechápali...

Keď Ježiš videl, že aj slová o kríži sú pre nich podobnou skúškou, rozhodol sa, že im pomôže.

Asi osem dní po tomto oznámení – píše evanjelista Lukáš – vzal ich na vysoký vrch, kde im ukázal, že je to Otcova vôľa, aby prijal kríž, a kde z oblaku počuli jeho hlas, ktorý od nich žiadal, aby svojmu Majstrovi verili a poslúchali ho.

A Ježiš Kristus, náš Učiteľ a Pán, si aj dnes takto počína voči svojim nasledovníkom.

Keď im hovorí o trpkosti kríža, ktorý majú aj oni niesť podľa jeho slova a príkladu, stavia im pred oči perspektívu blaženého neba.

Preto keď trpíme, myslime na budúcu slávu, a keď sme v nej mysľou i citom, myslime na utrpenie a zachováme si vždy potrebnú duševnú rovnováhu.

Tak nám káže Otec: prijímať všetko, čo nám hovorí jeho Syn.