Kde sa čistejšie žije a úprimnejšie verí, tam kostol ešte prevyšuje svojou jednoduchou krásou všetky ostatné budovy.

A tak je to správne... Veď bol postavený pre oltár, oltár pre bohostánok a bohostánok so svojím príslušenstvom pre hostiu...

Keď takto hovoríme, môžeme v niekom vzbudiť dojem, akoby v tomto rade účelovej závislosti boli len samé veci. Kostol je celkom iste vec, aj oltár, aj bohostánok... No tu sa treba zastaviť. Lebo Hostia uložená v bohostánku už nepatrí medzi veci...

To je už osoba – druhá božská. Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý vzal na seba podobu bieleho chleba, aby mohol byť pre nás zároveň Hostiou i Hostiteľom, Darom i Darcom, Pokrmom i Živiteľom našej duše.

Je to zaiste tvrdá reč pre tých, ktorí nemajú vieru.

Ale býva neraz taká aj pre niektorých z tých, čo iba slovami dosvedčujú, že sú veriaci, ktorí síce vchádzajú do Božieho domu, ale nepristupujú k prestretému stolu, na ktorom predkladá Boh pre dobro našich duší vo svojom Synovi seba samého.

Aký nevkus! Aká tuposť!

Čo si asi myslí Pán o takýchto návštevníkoch jeho hostiteľskej siene a ako asi reaguje na podobný postoj?

Pravdepodobne len tak, ako to urobil kráľ v prípade tých, čo podľa jeho podobenstva odmietli prísť na svadobnú hostinu jeho syna.

Niektorí hostia prídu síce do Božieho domu, ale len tak, akoby sa chceli ospravedlniť, že nemôžu s ostatnými zasadnúť k prestretému stolu pre tú alebo onú príčinu... a preto si ani neprinášajú svadobné rúcho.

No sú aj takí, čo prijmú predložený pokrm večného života, ale ho prijmú tak, že im nie je na osoh, ale na škodu, nie na večný život, ale na večnú smrť.

Pristupujú k Božiemu stolu presýtení dobrotami tohto sveta.

Kristus sa už vo svojej láske k nám nemohol hlbšie ponížiť. Keď zostúpil z nebeského trónu, stal sa človekom, dal sa posmievať i zmárniť na kríži a potom kvôli nám vziať na seba podobu chleba, podobu neživej veci, s ktorou môže človek zaobchodiť ako sa mu zachce...

Žiada si tu niekto ešte viac?

Ak áno, nedostane nič.

A ak predsa niečo, tak len večnú smrť.