DBS, slávime Slávnosť Božieho tela a krvi. Čo nám napadne, keď počujeme slovo krv alebo nájdeme stopy po krvi? Väčšinou si pomyslíme na bolesť, ktorú niekto prežíval.
Dnešná slávnosť nás vedie zamyslieť sa nad tým, že Pán Ježiš nám dal svoje telo a krv za cenu svojej obety: telo bolo vskutku obetované za nás a krv sa skutočne vylieva za mnohých.
Posledná večera má súvislosť s bolesťou, ktorú následne podstúpil Pán Ježiš z lásky k nám, práve tak Eucharistia sviatostne sprítomňuje Jeho obetu; teda smrť na kríži, Posledná večera a svätá omša je tá istá – najsvätejšia – obeta. Predobrazom ustanovenia Eucharistie bola udalosť uzatvorenia Starej zmluvy, pri ktorej Mojžiš kropil ľud krvou obetovaných zvierat; neskôr bol tento rituál opakovaný Áronom a kňazmi Starého zákona. Pri Poslednej večeri Pána Ježiša ide o Novú zmluvu; List Hebrejom obrazne vyjadril obetu Krista, Veľkňaza Nového zákona, takto: „Raz navždy vošiel do svätyne, a to nie s krvou kozliat a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak nám získal vykúpenie.“ Posledná večera bola slávená v kontexte Paschy, starozákonnej slávnosti Veľkej noci. Vtedy obeta Pána bývala každoročne predznačovaná obetovaním baránka, ktorý sa následne jedol s horkými bylinami. Je tu úzka paralela popravy baránka s Kristovou obetou: ako sa baránok musí vyzliecť, aby sa človek mohol obliecť; náš Pán obnažený na kríži sa zriekol seba samého získajúc nám duchovne nahým, zaodiatie vznešenou dôstojnosťou.
Teraz, keď vieme o výkupnej obeti Pána, mnohí sa pýtajú, ako môže byť svätá omša tou istou obetou ako obeta na Kalvárii? Aj keď to nemožno pochopiť, priblížme si to na prirovnaní. Ak niekto pozerá športový zápas prenášaný internetom – či už naživo alebo zo záznamu - nie je to iný súboj, ako sa hral alebo hrá na príslušnom štadióne. Je to ten istý zápas. Tak aj svätá omša sa vzťahuje na tú istú obetu, ako je Obeta kríža, kde nie bolesť, ale láska je zvečňovaná.
Pri kňazskej vysviacke biskup odovzdávajúc novokňazovi misku a kalich s vínom hovorí: „Prijmi obetné dary svätého ľudu a obetuj ich Bohu; uvedom si, čo budeš konať; pripodobni sa tomu, čo budeš držať v rukách a naplň svoj život tajomstvom Pánovho kríža.“ Kňaz sprítomňujúci Kristovu obetu, má sám dávať život za obetu. Ale aj my, ktorí sa zúčastňujeme Najsvätejšej obety, máme sa obetovať. Bývalý vojenský dôstojník, profesor filozofie na kanadskej univerzite, Jean Vanier, dal svoj život do služby trpiacim. Vo Francúzku kúpil polovicu vyľudnenej dediny a opravené domčeky začal osídľovať mrzákmi a mentálne postihnutými invalidmi. Tak vytvoril Dielo, ktoré nazval “Archa“. Na istého novinára, ktorý raz navštívil túto dedinu, urobila veľký dojem nedeľná liturgia. Začala sa sprievodom; kríž niesol zhrbený muž. Sviečky boli držané dvoma mužmi na pokrivených nohách po obrne. Čítanie predniesol muž po mozgovej mŕtvici: nebol to žiadny rečnícky prejav, ale ťažko vyslovované slová. Novinár sa vyjadril, že táto liturgia ho presvedčila, že nie je divadlom, ale skutočným prežívaním kalvárskej obety.
Môžem sa opýtať na moju účasť na Najsvätejšej obeti. Spájam sa pri svätej omši v kostole alebo keď ju napríklad sledujem na počítači, mobile alebo televízore - aj vnútorne s obetovaným Kristom? Slávenie Eucharistie vyznieva hodnoverne len vtedy, ak sa odráža v pripodobnení sa Jemu obetovaním našich životov.