„Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“
(Flp 3, 13b)
Bratia a sestry, sv. apoštol Pavol bol horlivý. Spočiatku to bolo v prenasledovaní kresťanov, ale potom po obrátení horlivo ohlasoval evanjelium. V pokore sa obrátil, zmenil život, zanechal minulosť, a uháňal za tým, čo bolo pred ním. Celý sa vložil do plnenia Božej vôle.
Keď sa človek rozhodne pod vplyvom Božej milosti zanechať hriech a vykročiť na cestu čnosti, je to veľké víťazstvo. Aj keď to nie je jednoduché. Ide o každodenný boj medzi dobrom a zlom. Vykročiť môžeme napríklad dobrou sv. spoveďou, ktorou zanechávame minulosť a ideme s nádejou do budúcnosti.
Istý chlapec, ktorý bol u Don Bosca na sv. spoveď, vyrozprával toto: „Mal som sedemnásť rokov a niekoľko mesiacov som navštevoval oratórium. Zúčastňoval som sa na rekreáciách, hrách aj náboženských úkonoch. Keď sa spievali žalmy, hymny a chválospevy, s chuťou som sa zapájal a spieval som, koľko mi hlas stačil... Len som ešte nepristúpil k sviatosti zmierenia. Nemal som žiaden motív, aby som sa šiel vyspovedať, a keďže už prešiel istý čas, nedokázal som nabrať odvahu. Niekoľko krát ma Don Bosco láskavo pozval, aby som prežil svoju Veľkú noc, a ja som hneď odpovedal áno, no potom som sa raz pre takú, raz pre onakú príčinu snažil vyhnúť týmto pozvaniam. Uspokojil som sa s tým, že som sľúbil, ale slovo som nesplnil. Napriek tomu ma vedel veľmi milo prijať. V jednu nedeľu po pobožnosti som sa chystal na hru, a keďže vonku bolo teplo, mal som len košeľu. Bol som červený v tvári a úplne spotený. Don Bosco ma nečakane zavolal a opýtal sa: „Pomohol by si mi v jednej súrnej veci?“ „S najväčšou radosťou! Ako?“ ,,Možno ťa to bude stáť trochu námahy.“
„Na tom nezáleží, urobím hocičo, som dosť silný.“ „Poď teda so mnou do kostola!“
A tak spokojný, že môžem poslúžiť donovi Boscovi, hneď som zanechal hru a chcel som ho nasledovať len tak ako som bol v košeli. ,,Takto nie“, povedal don Bosco. ,,Daj si vestu!“ Hneď som si ju teda obliekol. Don Bosco išiel popredu a ja som ho nasledoval až do sakristie. Myslel som si, že tam bude nejaká vec, ktorú bude treba preniesť. „Poď so mnou na chór,“ pokračoval don Bosco.
„Idem“, odvetil som. Priviedol ma pred kľačadlo. Keďže som ešte nepochopil, o čo ide, uchopil som ten kus nábytku, aby som ho preniesol. „Nechaj, nechaj ho!“ opakoval don Bosco a smial sa.
„A čo chcete, aby som urobil?“ „Chcem, aby si sa vyspovedal.“ „Dobre. Ale kedy?“ ,,Teraz!“
„Teraz nie som pripravený.“ „Viem, že nie si pripravený, ale dám ti čas. Ja sa pomodlím časť breviára a ty sa potom vyspovedáš, ako si mi viackrát sľúbil.“
„Ak sa vám to takto páči, rád sa pripravím a nebudem sa viac vyhýbať spovedi. Práve to veľmi potrebujem.“
Urobil dobre, že ma nachytal takýmto spôsobom, inak by som kvôli obávam z kamarátov nebol prišiel. Kým sa don Bosco modlil breviár, pripravil som sa a potom som sa vyspovedal s takou ľahkosťou, akú som neočakával, pretože môj láskavý spovedník mi zázračne pomohol múdrymi otázkami. Po spovedi som si vykonal zadosťučinenie, nábožne som sa poďakoval a bežal som sa znovu zapojiť do živej rekreácie. Od tohto dňa som nemal odpor k spovedi, naopak, zakúšal som veľkú radosť zakaždým, keď som mohol pristúpiť k tejto Božej sviatosti. Odvtedy som chodil často.“
Tento chlapec od tej chvíle patril medzi najusilovnejších v plnení si svojich náboženských povinností a príkladom i slovami priťahoval ďalších.
Bratia a sestry, nech je dobrá sv. spoveď pred Veľkou nocou aj pre nás príležitosťou zanechať to, čo je za nami a vykročiť napred v ústrety Zmŕtvychvstalému...