Drahí bratia a sestry,
všetci sme už prežili nejaké sklamanie. Do niečoho sme vkladali nádej, investovali sme čas, energiu i peniaze a napokon všetko krachlo, neprinieslo očakávaný výsledok. Pred pár týždňami v júli zažil jedno veľké sklamanie aj náš mladý 16-ročný talentovaný chodec Daniel Kováč. Na majstrovstvách sveta v Keni chcel dosiahnuť čo najväčší úspech, poctivo trénoval a na pretekoch na 10 kilometrov to vyzeralo na slušný výsledok. Keď však prišiel do cieľa, dozvedel sa nepríjemnú správu – za prešľap ho diskvalifikovali – stúpil na čiaru.
V dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša počúvame pieseň o vinici, ktorá by sa mohla nazvať aj pieseň o sklamaní. Pán vinice, pod ktorým vidíme Boha, opisuje všetko, čo urobil pre svoju vinicu – pre vyvolený Boží ľud. Ako ju ohradil, povyberal skaly, vysadil ju ušľachtilým viničom, postavil vežu a lis. Vidíme v tom Božiu starostlivosť, ako priviedol Izrael do zasľúbenej zeme, poznáme všetky Božie víťazstva nad nepriateľmi. Keď však čaká vďačnosť prejavenú cez ovocie vernosti, prichádza sklamanie. „Čo som mal ešte urobiť viac?“ – pýta sa.
Prešli storočia a podobnú tému aktualizuje Pán Ježiš vo svojom podobenstve. Vinohradníci nielenže nepriniesli náležitú úrodu, ale dokonca umlčali tých, ktorí im túto povinnosť pripomínali. Pán vinice poslal vo svojej nekonečnej trpezlivosti ešte svojho syna ako poslednú možnosť. Ani tú však nevyužili. Je nám jasné, že Pán Ježiš pod synom myslí sám seba a predpovedá svoj koniec. Aj on zomrie a aj tento Boží zámer, zdá sa, skončí sklamaním.
Boh však nie je ako my – ľudia, ktorí sa sklameme a povieme – tak stačí. Jeho sklamanie je len antropomorfizmus, prirovnanie nášmu ľudskému správaniu. On predsa vie všetko, pozná budúcnosť a nemôže byť sklamaný. Láska k človeku ho vedie až do krajnosti, až k tomu, že vydá na smrť svojho Syna. Aj keď vie, že pre niektorých táto smrť bude zbytočná, predsa pozná, že mnohí práve v nej nájdu svoju záchranu a že až po nej konečne prinesú ovocie. Kameň čo stavitelia zavrhli sa stane kameňom uholným.
V jednom americkom sirotinci si deti všimli zvláštne správanie osemročného dievčatka. Jedného dňa povedali vychovávateľke: „Ona neustále píše nejaké tajomné vety na papieriky a tie potom schováva na záhrade. Práve sme videli, ako jeden papierik pripevnila na strom a druhý na vysoký múr.” Vychovávateľka si zavolala dievčatko a išla s ním na miesta, kde sa mali nachádzať tieto papieriky. Keď ich našli, prečítala na nich nápis napísaný veľkými písmenami: „Ktokoľvek nájde tento papierik, nech vie, že ho mám rada!”
Napriek tomu, že sa tomuto dievčatku nedostalo veľa lásky, predsa pochopilo, že ju musí dávať a takto pochopilo Božie tajomstvo – dávať lásku aj vtedy, keď sa nám jej od ľudí nedostáva.
Áno, toto je aj podstatou tohto podobenstva, ktoré sa označuje ako podobenstvo o zlých vinohradníkoch. Výstižnejšie je však nazvať ho podobenstvom o trpezlivom a milujúcom pánovi vinice. Táto láska prebleskuje aj pri otázke Pána Ježiša veľkňazom a starším: „Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom?“ Oni odpovedali: „Zlých bez milosti vyhubí a prenajme ju iným, lepším.“ Pán Ježiš však tento rozsudok zatiaľ nepodpíše. Tým necháva podobenstvu otvorený záver. Dáva možnosť sa ešte spamätať a obrátiť. Tento čas sa však raz skončí a preto je potrebné začať hneď.
Bratia a sestry, prenesme sa teraz do nášho života: keď vidíme aj my toľko zla okolo seba, možno nás to vedie ku sklamaniu. Vedzme však, že Boh nie je nikdy sklamaný a stále, pokiaľ človek žije, dáva mu novú šancu. Každé sklamanie nás však má viesť k otázke: robím, to čo odo mňa očakáva Boh? Využívam dary, milosti, poznanie ktoré mám na to, aby som robil dobré skutky, skutky lásky?
Pane Ježišu, pomôž nám prosím, aby sme Ťa „nesklamali,“ ale naplnili tvoju túžbu po našej spáse. Pomôž nám kvôli tvojej smrti na kríži priniesť ovocie lásky, lásky aj voči tým, od ktorých zažívame sklamanie. Amen.