Drahí bratia a sestry,
my ľudia sa obyčajne vyhýbame tým, čo sa voči nám previňujú. Iný je Pán Ježiš. Ide v ústrety previnilcom a praje im pokoj. Znižuje sa k spoločenstvu učeníkov a praje im pokoj...
Ale ten pokoj, ktorý im prejavuje, plynie z odpustenia. A keď mu stále neverili, znižuje sa pred nimi natoľko, že si od previnilcov pýta niečo na zjedenie... (veď my, keď nás niekto urazí, sotva sa odvážime pýtať jedlo alebo službu od takéhoto človeka...)
Práve toto poníženie pred nimi im vrátilo vnútorný pokoj a na základe takéhoto prejavu začínajú rozumieť Božiemu slovu – Písmu... On zo svojej strany odstraňuje sklamanie a nedôveru...
Ako Boh nemohol v sebe poprieť svoju Božskú a ľudskú prirodzenosť. Pápež Benedikt XVI. v knihe Zasiahnutý neviditeľným píše: „Ľudí možno milovať iba vtedy, ak v sebe nosia Boha, čiže ak si neuvedomíme, že človek nosí Boha, rýchlo dospejeme k poznaniu, že človek je najkrutejšie zviera.“
Ak človek nedospeje k viere v Boha a nekráča k nemu, nedokáže milovať ľudí. Cortes v 16. storočí zajal vodcu indiánskeho kmeňa a odsúdil ho k upáleniu. Navrhol mu však, že ak prijme kresťanstvo, zachráni sa od zatratenia a príde do neba. Náčelník sa opýtal, či aj oni, Španieli, prídu do neba? „Áno,“ odpovedal Cortes. Tak náčelník zvolal: „Nechcem byť kresťanom a ísť tam, kde budú krutí ľudia, ako ste vy!“
Ľudí možno milovať iba vtedy, ak v sebe nosia Boha. A ak si odvykneme rozprávať s Bohom v modlitbe, tak nezbadáme Boží obraz v sebe a druhom...
Blížny predsa nie je nejaká choroba, voči ktorej sa treba chrániť, nie je konkurent našej slobody, žeby nás obmedzoval. Veď aj Boh nás znáša. Prečo by sme sa my nemali znášať navzájom? Povedzme, ak som nahnevaný a pripomeniem si Krista, tak mi istotne pomôže prekonať hnev...
Boh chce nás použiť, aby sme šírili pokoj, odpustenie a obetu. Sv. Faustíne sa zjavil Kristus a hovorí jej: „Nechcela by si mi pomôcť? Zomiera veľký hriešnik, potrebuje odpustenie. Môžeš? Pomôžeš mi a prinesieš za jeho obrátenie svoju bolesť?“ „Áno,“ súhlasila. Hriešnik sa zachránil... Faustína vedela, že Kristus nám vydobyl odpustenie na kríži a s prebodnutým srdcom znáša každého hriešnika, vo svojom srdci a preto je dobré, ak sa aj my slobodne zapojíme...
„Veriť v Boha je veľká vec, ale mať ho za svojho Boha je omnoho viac. Až vtedy sme svedkami vzkrieseného Krista.“ Hovorí protestantský kazateľ Markuš.
Istá mladá žena sa ponáhľala po chodníku a nechtiac vrazila do malého chlapca. Usmiala sa a povedala: „Je mi to veľmi ľúto, odpusť mi.“ Chlapec na ňu s údivom hľadel a hovorí svojmu kamarátovi: „To je po prvý raz, čo ma niekto prosil o odpustenie. Pre ňu by som si nechal odrezať aj prst.“
Pán Ježiš zniesol neveru učeníkov, aby sme sa my, čo sme ho nevideli, ako apoštoli, stali blahoslavenejší. Nečinnosť v našom živote vo vzťahu k blížnemu páchne smrťou.
Pán Ježiš dáva lekciu apoštolom pri stretnutí na brehu Galilejského mora, keď celú noc lovili ryby, a bezvýsledne – ak chcú byť svedkami jeho vzkriesenia, aby všetko robili s ním, aby boli s ním aj pri každom rozhodovaní...
Pán sa vždy dáva spoznávať, aj napriek tomu, že sa nám tisíckrát ozve v našom živote naša nespútaná povaha, naša bieda, ktorú nám mnohí vyčítajú, ale ak si sprítomníme Pána, stíšime sa, úspech môže prísť... a znovu v nás Boh posilní nádej, ako ju po neúspechu pocítil sv. Peter.