"Novokňaza a šlus..."
Spomienky na Janka Šnajdera (1956 – 1999)
pri príležitosti nedožitých päťdesiatych šiestych narodenín a trinásteho výročia jeho odchodu do večnosti.
Brat, sestra!
Výrok, ktorý uvádzam ako nadpis, pochádza z úst bývalého duchovného správcu farnosti Hlohovec, p. dekana Ignáca Havrana. Toto prehlásil v júni 1983 po telefonickom rozhovore so sekretárom Biskupského úradu v Trnave, ktorý mu v mene p. biskupa Mons. Júliusa Gábriša dal na výber, ako náhradu za jedného z dvoch kaplánov, ktorého prekladali, a to buď novokňaza, alebo kaplána z niektorej inej farnosti. Pán dekan sa teda rozhodol pre novokňaza Jána Šnajdera, vysväteného krátko predtým - 12.júna.
Tieto skutočnosti uvádzam detailne preto, lebo som bol v tom čase jedným zo spomínaných hlohoveckých kaplánov, ale zostávajúci na svojom dovtedajšom mieste.
Čo viem v skratke o tomto našom bratovi v Pánovi, diecéznom kňazovi, plodnom členovi Hnutia Nazaret a blízkom duchovnom otcovi v istom zmysle slova viacerých rodín i mladých? Pochádzal z Hontianskych Nemiec (terajší okr. Krupina), ako najstarší syn rodičov Jána a Anny rod. Benedikovej. Okrem neho ešte prijali ďalšieho syna – Jozefa a dcéru Máriu. Títo vstúpili do manželstva s katolícky žijúcimi partnermi. Ich manželstvá a rodiny fungujú na túto dobu pekne. Od nich som zachytil pozoruhodnú informáciu v súvise s počiatkom života Janka. Mladí manželia Šnajderoví, očakávajúci prvé dieťa, boli v máji 1956 na púti v Šaštíne, no nemohli nájsť nocľah pre nedostatok ubytovacích možností. Z núdze ich prichýlili v hostinci za chrámom do jednej z miestností, kde mohli sedieť len na stoličkách, takže sa veľmi nevyspali. Aj to boli rušení zvukmi zábavy z vedľajšej miestnosti. V jednej chvíli tejto ťažkej noci, kedy matke stekali po lícach horúce slzy, otec vyslovil modlitbu: „Bože, sme v podobnom položení ako sv. Jozef s Pannou Máriou, keď tiež, hoci čakali dieťa, nemohli nájsť nocľah. Ak to bude chlapec, môžeš si ho povolať za kňaza.“
Bol to naozaj chlapec, ktorý sa im 10. októbra 1956 narodil v krupinskej nemocnici. Vplyvom viery a lásky v rodine, traja spomínaní súrodenci mali napríklad pekné vzťahy. Janko prejavoval od mala zbožnosť, zvlášť mariánsku, cez úctu k Škapuliarskej Panne Márii. V domácej farnosti H. Nemce bol aktívnym miništrantom, no i veselým chlapcom a mládencom, ktorý sa rád bavil. Základnú školu absolvoval v rodnej obci, gymnázium v Krupine. Na kňazskú dráhu zatiaľ veľmi nepomýšľal. Uvažoval nad manželstvom, mal aj známosť s istým dievčaťom. Podľa príkladu otca sa chystal na ekonomicko-obchodnú dráhu. Začal najprv pracovať v kancelárii okresného ústredia Jednoty, neskoršie ako revízor reštauračných, pohostinských a iných zariadení. Prihlásil sa na ekonomickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Prijali ho. Nastúpil a študoval. V prvom ročníku to zrazu v jeho mysli i duši začalo naberať iný kurz. Už spomenutá modlitba jeho rodičov v hostinci za chrámom Sedembolestnej v Šaštíne, začala prinášať výsledok. Rozhodol sa teda pre najvážnejšiu revíziu svojho života. Už nie reštauračných zariadení, ale určenia svojho pravého povolania. Dosiaľ predpokladal, že to bude manželstvo. Po nedlhom čase sa to prelomilo: „Chcem byť kňazom.“ Podal si prihlášku na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave a do Kňazského seminára, a zároveň dokončieval začatý rok spomínanej vysokej školy. Poslednú skúšku v druhom semestri však nezložil. Bolo to asi pod vplyvom citového rozpoloženia. Keď sa to dozvedel jeho otec, povzbudzoval ho, aby to opäť skúsil.
Janko vyšiel s farbou...: „Prihlásil som sa do seminára“... Užasnutý otec mu na to odpovedal: „Janko, ale byť kňazom, to nie je jednoduché, to je zodpovednosť ... ale keď si sa rozhodol...“ Na prvý pokus ho neprijali. Podľa svedectva Jankovej sestry, ako obdržal negatívnu správu, zamyslený sa šiel prejsť za dedinu. Znova nastúpil do spomínaného zamestnania. O rok urobil ďalší pokus. Ten už vyšiel.
Tu treba dodať, že osobitne pozitívnu úlohu zohral pri formovaní chlapca a neskoršie mládenca aj príklad života Pátra Florenca Hutára. Tento kňaz, františkán, pôsobil vo farnosti H. Nemce od Jankovho šiesteho roka po dvadsiaty, teda celkovo štrnásť rokov. Naňho si náš brat spomínal ako na kňaza, ktorý sa usiloval byť verný charizme sv. Františka z Assisi.
Prijatie dvadsaťdva ročného Janka na CMBF a do Kňazského seminára v Bratislave v r. 1978 i po predchádzajúcom začiatku štúdia na inej vysokej škole, je pozoruhodným znamením v jeho životnej trase za duchovným povolaním. Ako je známe, vtedajší anticirkevne ladený ideologicko-politický režim v snahe čo najviac redukovať počet kňazských povolaní na Slovensku, násilne stanovil niekoľko umelo vykonštruovaných administratívnych bariér, medzi ktoré patrila i tá, že kto začal alebo ukončil niektorú z bežných vysokých škôl, nemohol byť prijatý na štúdium teológie. Janko ale prijatý bol. Na základe azda jeho nejakého kompromisu vo svedomí? Určite nie! Vysvetlenie je približne takéto: Buď sa informácia o jeho prítomnosti na inej vysokej škole nedostala na stôl autorov týchto bariér, konkrétne šlo o Ministerstvo kultúry, sekretariát pre veci cirkevné, alebo niekto tam nad tým prižmúril oči. Akokoľvek, Božia prozreteľnosť chcela mať z tohto prvorodeného syna rodiny Šnajderovej nástroj pre svoje ciele. A to aj pre iné ako bola bežná pastorácia tej doby. Čo vyplýva z nasledovných informácií, tak o jeho piatich rokoch formácie i štúdia na Kapitulskej ul. č. 26 v Bratislave, ako i o štyroch kňazských pôsobiskách, ktoré svedčia najmä o aktivitách jeho ducha ako zvýšiť účinnosť svojej služby, čo sa mu podľa všetkého podarilo.
by sa dali charakterizovať približne takto: I keď ten-ktorý kandidát na kňazstvo v tých časoch bol prijatý, je nutné konštatovať, že snaha Kristovej Cirkvi, osobitne cez biskupa, čo najlepšie ho formovať, narážala na silný vplyv spomínaného režimu, ktorý nemal záujem o to, aby sa z dotyčného stala osobnosť v plnom význame, teda svedecký kňaz. Bolo veľkým šťastím, že kandidát Janko sa medzičasom zoznámil s charizmou saleziánskeho kňaza Jána Augustína Beňa, zakladateľa Hnutia Nazaret a začal sa popri formácii v seminári účinne formovať prostriedkami duchovnej premeny, zvlášť rozjímaním Božieho slova, večerným hodnotením, stretávaním sa s inými sympatizantami tohto obrodného prúdenia a hlavne nájdením si duchovného vodcu v tomto duchu. Treba si však uvedomiť, že tieto aktivity sa museli robiť s veľkou opatrnosťou.
Jeho vtedajší spolužiak d.p. Pavol Flajžík si spomína na Janka ako na brata, ktorý patril medzi príkladných bohoslovcov v seminári a šiel vytrvalo za svojím povolaním. Osobitne si napríklad vážil jeho snahu o vernosť dodržiavania tzv. silencia (ticha), ktoré malo a má význam vo formácii budúceho kňaza, najmä večer po záverečnej modlitbe.
Hlohovec (1983 – 1988)
Z tohto jeho obdobia v Hlohovci som s Jankom strávil v kaplánskej dvojici vyše dvoch rokov. V ňom som objavil brata, s ktorým nás spájal spoločný spomínaný duch „uja
Janka“, ako sme familiárne volali J.A. Beňa. Domnievam sa, že sme vytvorili úprimné bratské spoločenstvo. V bežnom dennom programe sme mali napríklad spoločný pevný bod – večerné hodnotenie prežitého dňa. Spomínam si, ako pracoval na svojom ľudskom i duchovnom profile. Napríklad pri okresávaní svojej čiastočne cholerickej povahy.
Janko mal napriek následkom choroby po omylnom zjedení pokazeného salámu v šestnástom roku života na výlete a autohavárii počas seminárskych rokov (narušená chrbtica), na svojich kňazských pôsobiskách veľký výkon. Zvlášť sa snažil o osobnú pastoráciu rodín a mladých. Počas piatich rokov v Hlohovci sa Pánovi podarilo napríklad cez neho zachytiť do uvedomelejšieho prežívania svojej viery niektoré rodiny a mladých, včítane niekoľkých povolaní ku kňazstvu i k zasväteniu sa ženy.
Keď v októbri 1984 náhle zomrel p. dekan Havran, stal som sa dočasným správcom farnosti Hlohovec. Spolu s Jankom sme svorne „spravovali“ túto farnosť. Ešte viac nás to zblížilo. K marcu 1985 tam bol ustanovený za farára d.p. Ján Repiský, assesor, s tým že dostal z Biskupského úradu ponuku na výmenu oboch kaplánov. On však pokorne poprosil, že si nás chce ponechať: „Poznajú to tu, tak ma do toho zacvičia...“ A tak Janko tam zostal až do roku 1988.
Jacovce, okr. Topoľčany (1988 – 1989)
Bola to rodná farnosť vtedajšieho trnavského arcibiskupa Mons. Jána Sokola. Hovorieva sa, že biskup si do svojho rodiska snaží umiestniť najlepšieho kňaza. V tejto dedinskej farnosti s tromi filiálkami sa ocitol aj náš brat. Našiel tu stopy J. A. Beňa., ktorý tu nakrátko pôsobil ako kaplán začiatkom sedemdesiatych rokov a pokračoval tu v jeho duchu.
Podhorie, Banská Belá, Banský Studenec, okr. Banská Štiavnica (1989 – 1996)
Tri farnosti v tesnej blízkosti B. Štiavnice, ktoré spravoval čiastočne jednotlivo i naraz, boli mentalitou podobné jeho rodisku, s rozdielom istej tvrdosti, typickej pre bývalú banícku lokalitu. Prekrásne prírodné prostredie a čo je najdôležitejšie, návštevy Zakladateľa Hnutia s ním súvisiacich bratov – kňazov, priaznivo vplývali na jeho formovanie. Z pozoruhodnejších skutočností pôsobenia Janka na týchto miestach treba uviesť, že tu využil hereckú tradíciu rodnej dediny a nacvičil s mládežou istú divadelnú hru s kresťansko-výchovnou myšlienkou, a putoval s ňou po niektorých farnostiach. Svoje sily vložil do potrebného rozšírenia kostola v Podhorí.
Mojmírovce okr. Nitra (1996 - 1999)
Bolo to jeho záverečné pôsobisko, zrejme najnáročnejšie na jeho duchovný i fyzický výkon. Spolu s dvomi filiálkami mala táto farnosť 4000 farníkov. Zdravie, ktoré mal už asi tak na polovičnú invaliditu, nezadržateľne upadalo. Popri svojich tradičných aktivitách začal tu vydávať oficiálny farský časopis, najmä na podporu myšlienky rodiny a jej základnej výchovnej úlohy. Najväčším výkonom bolo však postavenie nového kostola sv. Petra a Pavla na filiálke Veľká Dolina. Výstavba trvala iba vyše roka. Posviacka sa uskutočnila dňa 23. októbra 1999.
V druhej polovici novembra 1999 bol hospitalizovaný v nitrianskej nemocnici. Bola to pre neho príležitosť na mimoriadnu pripravenosť pre večnosť a následný vstup do nej – pevne veríme, že do radostnej. Popri premnohých modlitbách súkromných i spoločných za neho a jemu vysluhovaných sviatostiach, sa slúžili sväté omše na rozličných miestach Slovenska – "Za Božiu pomoc pre chorého", (niektoré sa slúžili priamo v jeho nemocničnej izbe bratmi kňazmi z užšieho duchovného spoločenstva). Prosili sme za uzdravenie, raz i s p. biskupom Mons. Dominikom Tóthom, pomocným biskupom Trnavskej arcidiecézy, ktorý ho prišiel navštíviť v mene p. arcibiskupa. Pán rozhodol tak, ako rozhodol: “Poď, služobník...!“ 7. decembra ho mal navštíviť J. A. Beňo, ktorý sa vracal z Ríma. Zomierajúci čakal. Zdá sa, že mu to pridávalo ešte nejaký kúsok sily. Dočkal sa. Keď sa večer objavil v dverách jeho izby,. Janko sa viditeľne potešil. Vzácny návštevník sa pokúsil získať pre neho zvláštnu zásluhu v Božích očiach nasledovnou otázkou: „Janko! Keby Ťa dnes Pán Boh povolal, prijal by si to z jeho rúk?“ Opýtaný po krátkom myšlienkovom pozastavení sa, ochotne prikývol. Keď návštevník odišiel, stav pacienta už naznačoval jeho blízku osobnú Kalváriu. Prehupla sa polnoc a s ňou začal 8. december. Deň, kedy Cirkev podľa svojho liturgického kalendára slávi Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Okolo druhej hodiny službukonajúci lekár skonštatoval „exitus“, t.j. skon.
Teda Mária z galilejského Nazareta, uctená v počiatku jeho pozemského života cez rodičov Jána a Annu v Šaštíne ako Sedembolestná a počas jeho života ním samým ako Škapuliarska, sa na konci jeho života potvrdila dosť presne. Tento krát ako Nepoškvrnene počatá.
Pohrebné obrady zosnulého sa konali 10.decembra v Mojmírovciach a v nasledujúci deň v Hontianskych Nemciach, kde bol pochovaný. Na prvom spomínanom mieste vysluhoval obrady p. arcibiskup Mons. Ján Sokol, trnavský diecézny biskup a na druhom p. biskup Mons. Vladimír Filo, jeho vtedajší pomocný biskup. Na oboch miestach bola nápadne bohatá účasť mladých rodín a mládeže. V rozlúčkových príhovoroch na konci zádušných sv. omší, pomerne triezveho charakteru, sa oceňoval predovšetkým jeho ľudský, duchovný i pastoračný výkon.
Na pomníku jeho hrobu možno čítať: „Tu očakáva vzkriesenie kňaz Ján Šnajder“ a „Ježišu dôverujem v Teba.“
„Ďakujem Ti, Pane Ježišu, za život i službu tohto môjho brata kňaza a osobného priateľa v spoločenstve, aj za jeho duchovných synov a dcéry, splodených obeťou odovzdania sa pre „Nebeské kráľovstvo“ i mimoriadne sa zmárajúcou pastierskou láskou, kde často museli ustúpiť jeho osobné záľuby, čas i oddych. Ďakujem aj za jeho objav charizmy, ktorú mu sprostredkoval jeden z Tvojich súčasných prorokov, ktorého vystúpenie na scéne slovenskej Cirkvi do istej miery pripomínalo Tvojho predchodcu Jána, prichádzajúceho z púšte k brehu Jordánu, s poslaním pripraviť Ti ľud.
A veľmi naliehavo i pokorne prosím, aby znova vznikali také manželstvá, ktoré budú rodiť svoje deti nie predovšetkým „...z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ Teda pre ktorých rodičov potom Tvoje možné: „Poď za mnou...!“ – vzhľadom k ich synovi či dcére, bude najväčšou cťou i vrcholnou pozemskou odmenou a predpokladom istejšieho získania tej bez konca – u Teba...“