Dnes slávime tri významné udalosti: ustanovenie sviatosti kňazstva, ustanovenie Sviatosti Oltárnej a Ježišov príklad služby v láske. Evanjelista Ján, keď opisuje posledný večer s Ježišom, spomína na Ježišovo gesto, ktoré malo veľký prorocký a symbolický význam. Ježiš si zobliekol odev svojej Božej slávy a prepásal sa plátenou zásterou ľudstva. Umýva učeníkom nohy a robí ich tak schopnými pristúpiť k nebeskej hostine. Tento Ježišov dar jeho učení-kom sa však v tom istom okamihu stáva aj úlohou pre jeho učeníkov: majú to isté robiť svojim bratom a sestrám: “Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13,14).
Prečo je dôležitý Ježišov príklad a čo je jeho podstatou? Ježiš ide učeníkom umývať nohy preto, lebo nastáva jeho „hodina“. V Jánovom evanjeliu „hodina“ označuje chvíľu Ježišovej obety na kríži. Ježiš si je vedomý tejto hodiny a evanjelista to patrične pripomína, keď výslovne uvádza, že Ježiš si je vedomý aj obsahu tejto hodiny – je to udalosť, keď odchádza z tohto sveta k Otcovi. Evanjelista to podčiarkuje, keď píše, že Ježiš vstal od stola „vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza“. Teda umývanie nôh učeníkom je predobrazom Ježišovej lásky „do krajnosti“, ktorá sa naplní, keď na kríži zvolá: „Je dokonané!“ (Jn 19,30) – čo znamená, že „krajnosť“ lásky bola dosiahnutá, nedá sa viac milovať.
Zatiaľ však Ježiš svojim učeníkom pri večeri postupne umýva nohy a oni sa snažia pochopiť, čo to vlastne znamená. Peter, ako bývalo jeho zvykom, nevydrží mlčky sa prizerať a ohradzuje sa voči Ježišovej službe pretože ju chápe ako hygienickú očistu vlastnú otrokom a nie Učiteľovi. Ježiš mu pokojne vysvetľuje, že teraz ešte nechápe, ale neskôr pochopí a spoločným podielom na kráľovstve ho motivuje, aby predsa len uveril a podrobil sa Ježišovej službe. Učeníci naplno pochopia umývanie nôh až po skúsenosti kríža a vzkriesenia, kedy bude Syn človeka oslávený. Nepochopenie zo strany Petra prezrádza jeho výzva, aby mu Ježiš umyl aj hlavu a ruky. Ježiš však nehovorí o umývaní tela, ale o vykúpení človeka, ktoré prichádza skrze vieru. Peter a spolu s ním ostatní okrem Judáša sú už okúpaní, lebo v Ježiša uverili a išli za ním, viera v Ježiša ich očistila, ale potrebujú ešte nohy umyť. Potrebujú s vierou spracovať najťažšiu časť svojho učeníctva – Kristovu smrť na kríži. Potrebujú „prekročiť prah nádeje“, ak by sme si požičali slová sv. pápeža Jána Pavla II.
Vzhľadom k tomu odpoveďou učeníkov na Ježišov príklad pri umývaní nôh nie je len morálny postoj služby v skutku telesného milosrdenstva, akým umývanie nôh a starostlivosť o telo môže byť. Ani ňou nie je len výzva nevyvyšovať sa nad iných a pokorne im slúžiť. Áno, aj toto je súčasťou odpovede učeníkov. Ale pre Jánovo evanjelium je typické dvojznačné používanie pojmov. V tomto prípade výzva umývať si navzájom nohy má ešte jeden význam. Znamená tiež pripomínaním a sprítomňovaním si Kristovho príkladu lásky „do krajnosti“ posilňovať bratov vo viere.