Drahí bratia a sestry, návšteva hrobu, kde sú pochovaní slávni ľudia alebo svätci, býva častou súčasťou pútnických či poznávacích zájazdov. Napríklad Slováci putujú k hrobu sv. Cyrila v Ríme... Predsa však je jeden hrob, ktorý v návštevnosti vyniká nad ostatné. Ktorý? Čo myslíte? Iste si správne myslíte, že je to práve hrob Pána Ježiša.
Aj pre mňa bolo jedným z najsilnejších zážitkov pri návšteve Svätej zeme návšteva Božieho hrobu v Jeruzaleme. Človek čaká hodinu alebo aj dve v zástupe ľudí, aby sa napokon dostal do malej kaplnky, kde sa zmestí asi 6 ľudí a aspoň pár sekúnd uvažoval a modlil sa... Na mieste kde nie je nič – len prázdne miesto. Ľudia väčšinou putujú, aby niečo videli – a tu putujú, aby videli, že tam nič nie je. Aký paradox. Pútnik, ktorý príde k tomuto hrobu, vidí to, čo tie ženy: že ten ktorý bol mŕtvy, vstal, niet ho tam.
Keď si uvedomíme, ako dôkladne sa nepriatelia Ježiša postarali o tento hrob, veď ho zapečatili a strážili, tak to muselo byť naozaj pre každého z učeníkov niečo šokujúce. Aj pre ženy, ktoré chceli pomazať jeho telo. V evanjeliu však čítame, že sa po prvotnom šoku rozpamätali na jeho slová. A zrazu všetko jeho učenie a celý jeho život dáva logiku a jeho verní vidia nový zmysel. Zmŕtvychvstanie je pre nich potvrdením, že viera v Ježiša a život podľa viery nie je márna snaha, ale že to má zmysel. A vedomie, že Ježiš je živý, pomáha učeníkom prekonať aj všetky prekážky pri šírení viery.
Drahí bratia a sestry, zvesť o tom, že Ježiš vstal a že žije, sa dostala až ku nám. Dnes sme ju počuli, dnes o nej spievame. A reakcia? Mnohí zívnu a povedia si: Tak do Vianoc zase pokoj – s kostolom aj so spoveďou! Už zase si budem žiť svoj život ako predtým. Ja dúfam že to o nikom z nás neplatí...
Verím, že sa aj my chceme podobať ženám, ktoré sa rozpamätali. Aj my sa chcem rozpamätať na to, čo urobil v našom živote Pán a osobitne mu za to poďakovať. V Ježišovom vzkriesení môžeme opäť nájsť zmysel našich radostí, ale aj krížov, našej práce, našich obiet pre rodinu, tvorenia vzťahov, lásky i odpúšťania.
Osobitne sa však chceme dnes rozpamätať a oživiť našu vieru v jeho prítomnosť. Niekedy závidíme učeníkom, že sa mohli Krista dotknúť. Že nemali len prázdny hrob, ale aj živého Krista. Ale veď aj my máme Ježiša medzi sebou živého. Kde? Najmä v Eucharistii.
Pozrime sa na to, ako tomuto uveril jeden mladý chalan v Taliansku – je to svätec našich dní. Pozor, nebol to žiadny svätuškár, ale celkom obyčajný chalan, volal sa Carlo Acutis – zomrel ako 15-ročný v roku 2006 a možno už zanedlho bude vyhlásený za svätého. Mal veľa priateľov, mal rád počítač, programoval na vysokej úrovni, vytváral webové stránky, strihal videá. Bol však chalanom, pre ktorého bol Boh skutočne živý. Boh, ktorého môže prijímať a žiť z neho. Carlo od siedmych rokov keď bol na prvom sv. prijímaní, nevynechal sv. omšu. Denne prijímal Eucharistiu a nazýval ju diaľnicou do neba. Často chodieval na adoráciu. Chcel, aby aj ostatní milovali Eucharistiu, preto spracoval a sprístupnil výstavu eucharistických zázrakov. Popritom sa snažil pomáhať tým, ktorí ostali bez strechy nad hlavou a núdznych, ktorých stretáva na svojich cestách, až napokon si získava obľubu všetkých. Pred blížiacim sa koncom jeho života obetoval svoje utrpenie za pápeža a celú Cirkev.
Drahí bratia a sestry, ak prijmeme zvesť o tom, že Ježiš žije, tak nemôžeme zostať takí ako predtým. Liturgia nás pozýva znovu sa rozpamätať a prijímať pozvánku na stretnutie so živým Kristom viac ako doteraz. Čo keby sme si pove-dali – aspoň prvé piatky si budem držať, okrem nedele aspoň raz sa zúčastním sv. omše, aspoň raz začas sa zastavím na adoráciu? Aby som sa stretol so živým Kristom a mohol byť vo svojom živote lepší. Poďme a dokážme, že Ježiš žije! Do-kážme svetu, že on nie je v hrobe, ale že je živý aj dnes, že pôsobí v nás a pretvára nás na lepších, že chce pretvoriť ten-to svet plný beznádeje a smrti.
Ježiš, prosíme ťa, pomôž nám skutočne uveriť že, žiješ, pomôž nám ťa prijímať živého v Eucharistii a pozvať ťa do našich životov viac ako doteraz. Amen.