Veľkonočná nedeľa – Nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

Bratia a sestry, prežívame najväčší deň dejín sveta. Nie, nie je to prehnané. Totiž sláviť sviatok neznamená len si na niečo spomínať, čo sa kedysi dávno udialo. Tak ako židia, ktorí slávili sviatok Veľkej noci, si nielen spomínali na vyslobodenie z otroctva, ale každý rok prežívali skutočnosť, že Boh ich vyslobodzuje, tak aj my, kresťania, nepripomíname si len udalosti Veľkej noci, ale ich skutočne prežívame. Ba ešte reálnejšie ako Židia svoje sviatky. Vo svätej omši predsa máme reálne sprítomnenie Ježišovej obety, jeho smrti a zmŕtvychvstania. Teda my sme svedkami týchto udalostí. Skutočné slávenie sv. omše nás prenáša cez storočia a tisícky kilometrov a stávame sa očitými svedkami udalostí našej spásy. Preto s plnou vážnosťou môžeme povedať, že si nie pripomíname, ale že prežívame najväčší deň.

A prečo je najväčší? Pretože tento deň dáva zmysel všetkým ostatným dňom. V optike udalostí tohto dňa máme pozerať na všetky udalosti nášho života, ale aj na udalosti celých ľudských dejín. Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, apoštol Ján vošiel do prázdneho hrobu „a videl i uveril.“ Na prvý pohľad jednoduché konštatovanie a tom, čo prežíval nejaký človek pred dvoma tisícmi rokov. V skutočnosti je to ale veľmi dôležité svedectvo a zároveň pozvanie. Vidieť a uveriť. Ak by sme čítali Jánovo evanjelium celé zaradom, veľmi veľa krát by sme počuli ako Ježiša jeho učeníci nechápali. A to ani tí najbližší. Mnoho krát sa opakuje veta – „ale oni nerozumeli čo hovorí“... A osobitne keď Ježiš hovoril o svojom utrpení, ale aj zmŕtvychvstaní, vtedy vôbec učeníci nerozumeli. Dokonca traja najbližší apoštoli sa cestou z hory premenenia navzájom pýtali, čo znamená slovo „vstať z mŕtvych.“ Preto toto Jánovo vyznanie, že uvidel a uveril je také dôležité. Totiž Ján nehovorí, uvidel som a všetko som pochopil, už som všetkému rozumel. Nie. Ale uvidel a uveril. Veľkonočné ráno nás vedie k viere. V tejto chvíli zrazu všetko, čo Ježiš hovoril či konal, nadobúdalo úplne iný rozmer. Sv. apoštol Ján sa už nikdy na nič na svete nepozeral tak ako predtým. Toto ráno navždy zmenilo jeho pohľad, jeho videnie vecí. Až teraz ich videl správne. Keď na hore premenenia ako jeden z najbližších Ježišových učeníkov videl Pána Ježiša v sláve, zahalil ich oblak. Tu, v prázdnom hrobe, vo veľkonočné ráno, sa všetka hmla rozplýva.

Tak ako keď človek na horách počas inverzie kráča v hustej hmle. Vidí iba na pár metrov od seba, všetko je preto pochmúrne. Ale keď vytrvá, vystúpi nad oblaky a z výšky má krásny výhľad na všetko okolo seba. Takýmto vrcholom, z ktorého sa máme rozhliadnuť je v našom duchovnom živote tento deň.

Bratia a sestry, aj my sme pozvaní vidieť a uveriť, sme pozvaní stať sa veľkonočnými ľuďmi. Ľuďmi, ktorí sa na všetky udalosti svojho života budú pozerať z perspektívy veľkonočného rána. Z tohto pohľadu zrazu úplne inak bude vyzerať aj náš život, jeho radosti aj starosti, opustenosti, osobné „getsemanské záhrady“ či „veľké piatky“. Iba ak budeme schopní prijať pozvanie pozerať na svet z „vrchu“ prázdneho hrobu, jedine vtedy budeme žiť skutočne autentický kresťanský život. Nebudeme odrazu všetkému chápať, ale budeme veriť, že aj to, čo dosiaľ ešte úplne nechápeme, má zmysel. Že Boh môže každú na oko drvivú prehru v našom živote premeniť na absolútne víťazstvo.

Bratia a sestry, Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Na túto vetu môžeme pokrčiť plecami a povedať, že však to sme už vedeli, nič nové. Alebo sa môžeme spolu s Petrom a Jánom rozbehnúť k prázdnemu hrobu, k novému pohľadu na svet. Čo urobíme?