Sú rôzne druhy utrpenia. Fyzické, ale aj duchovné – morálne. Ktoré sa ťažšie znášajú? Ťažko povedať. Znášanie bolesti je vždy subjektívne. Nie je objektívne meranie bolesti. A potom, čo tu môže pomôcť? Viete, že už máme ambulancie pre riešenie chronickej bolesti. Tu riešia bolesť tela.
Ale čo bolesť duševná, ktorá môže viesť až ku takej intenzite, že sa z toho môže človek zblázniť.
V prvom čítaní ma zaujalo konštatovanie, že apoštoli odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno. – Pre Ježišovo meno.
Tak teda našli riešenie na to najťažšie utrpenie? Na morálne utrpenie?
Ako to? Čím to je?
Najskôr treba povedať, že prirodzene nejestvuje riešenie utrpenia. Ani extrémny prípad, ak by to chcel niekto riešiť pomstou, nefunguje. Človeku sa neuľaví ako predpokladal. Bolesť pretrváva aj naďalej.
Je iba jediné riešenie. Riešenie viery.
Teda vzťah k Ježišovi Kristovi. A to vzťah vernej lásky, ktorá pridáva svoje utrpenie k utrpeniu Ježiša na kríži za celé ľudstvo. A tiež vzťah kajúcej lásky, ktorá si uvedomuje svoje opustenie Ježiša a prijíma to, čo bolí, aby napravila svoju nevernosť.
Jedna aj druhá láska pomáha a rieši bolesť. Ale nielen svoju, ale aj bolesť iného. Veď aj Ježišova bolesť bola taká. – Jeho rany nás uzdravili.
Aj v evanjeliu máme tak veľmi jemne ukázané pozvanie k tejto láske, cez Petrovu osobu.
Ježišove tri otázky o láske, vyvažujú tri otázky na Kajfášovom dvore. A toto je príležitosť nie na zahanbenie, ale na nápravu a vyznanie. Láska k Ježišovi sa neľutuje, ale opravuje. Peter je zarmútený, ale pokorný. A to už nie je starý Šimon. To je Peter – skala a na nej môže pokojne Ježiš stavať svoju Cirkev.
Nemáme teda užívať lieky na bolesť?
V niektorých prípadoch je to priamo nevyhnutné, lebo by určité druhy bolesti srdce nevydržalo a puklo by. Ale aj to je zrejmé, že na niektoré bolesti liekov nieto, alebo už nezaberajú.
Ale utišujúca schopnosť lásky je tu vždy.
Zo života svätých mame veľa príkladov premeny vlastnej bolesti. V živote Karola Wojtylu – sv. Jána Pavla II. to bol jeho priateľ Ján Tyranowsky, ktorý počas Karolových štúdií v Ríme ochorel, opuchnuté predlaktie mal plné hnisu. Utišujúce lieky nebral, všetko obetoval Pánovi. Často za svojho priateľa Karola. Ruku mu amputovali, no choroba sa nezastavila. Až do smrti bol pokojný, vyrovnaný, usmiaty. (Robotník Slnka, SSV 1995, str. 18)