Naša pomoc v mene Pánovom...

Niekedy v čase strednej školy mi jedna duchovná sestra podaroval obrázok sv. Michala Archanjela aj s modlitbou k nemu, ktorú zložil pápež Lev XIII. 13. októbra 1884 a ktorú nariadil modliť sa po každej tichej sv. omši.

Táto modlitba mola mojou obľúbenou. Viac rokov som sa ju denne modlila. Zažila som viac situácií, v ktorých som pocítila zvláštnu ochranu tohto mocného patróna.

Po skončení strednej zdravotníckej školy som pracovala jedno obdobie v očnom sanatóriu, ktoré sa nachádzalo na dosť odľahlom mieste v Bratislave smerom do Rače. Ranná zmena začínala o 6.00 h. Hlavne v zime, keď bola zrána všade tma, to bola pre mňa príležitosť na vrúcnu modlitbu a zvlášť po situácii, keď sme mali v sanatóriu zlodejov.

Ráz, keď som prechádzala tmavou ulicou, dodávajúc si odvahu, z ničoho nič sa ku mne pridal veľký vlčiak. Zľakla som sa ho, lebo nemal ani obojok, ani pánov. Bol to pre mňa silný impulz na zvrúcnenie modlitby. Musím podotknúť, že od malička som mala strach zo psov. Jedna oproti idúca pani mi so strachom zakričala, aby som si toho psa dala na vodítko. Ja som jej len mohla povedať, že ten vlčiak mne nepatrí a potajme som dúfala, že sa pridá ku niekomu inému. Ale to sa nestalo. Milý vlčiak verne kráčal po mojom boku tmavými uličkami až k sanatóriu ku dverám a keď som odomkla dvere a vošla dnu, on pokojne odišiel. To som si vydýchla! Až po čase som si uvedomila, že asi mi ho poslal buď don Bosco alebo sv. Michal.

Iný deň som znova kráčala ráno do práce. Bolo už viac vidno, ale ľudí stále málo. Na kabáte som mala pripnutú bielu stužku – bolo to niekedy v období sviatku Zvestovania Pána. Zrazu šiel oproti mne mladý muž s divokým výrazom v tvári. Ako prišiel bližšie, z ničoho nič ma kopol do nohy. "Uf", povedal som si, "to čo má byť?" Išla som ďalej, aj on išiel svojou cestou. Provokovalo ho, že mám bielu stužku? Alebo sa chcel len na niekom vyvŕšiť? Neviem, ale mne bolo jasné, že sv. Michal ma ochráni, že mi neublížil viac.

Roky pribúdali, vydala som sa a po piatich deťoch sa hlásilo šieste. Nevedela som, či to bude chlapček alebo dievčatko. Boli sme rozhodnutí, že chlapcovi dáme meno Michal. Dievčenské meno sme nevedeli do poslednej chvíle. Keď manžel navrhol, nech je to Michaela, súhlasila som a čakali sme. Predpokladaný termín pôrodu prišiel, ale bábätko sa nehlásilo. Keď som sa vracal o týždeň z kontroly u lekára, zašla som do kaplnky v nemocnici. "Prečo, Pane, ja musím vždy tak dlho čakať?... Ale chcem Ti aj toto odovzdať, veď Ty vieš, prečo je to tak." Nadobudla som pokoj, aj radosť, nasadla do auta a išli sme domov. Ešte v ten istý večer – som dostala bolesti, takže sme si cestu do nemocnice zopakovali. Modlitby sa zvrúcnili a spájalo aj s manželovými povzbudeniami. Nastala polnoc a za 2 hodiny po príchode do nemocnice sa narodil malý Miško. Deo gratias! Potešila som sa všetkým gratulujúcim, ale najviac ma potešila a dojala sms-ka od Evky, v ktorej mi okrem iného napísala, že 8. mája je deň, keď sa zjavil Michal Archanjel na hore Gargno v Talianku. Vnímala som to ako jasný dotyk milosrdného Nebeského Otca – zvláštny znak jeho prítomnosti a lásky. Potom som už pochopila, prečo som musela na pôrod dlhšie čakať.

Ešte raz – za všetky dobrodenia nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista.