Druhá veľkonočná nedeľa, od roku 2000 Nedeľa Božieho milosrdenstva (v minulosti nazývaná Biela nedeľa; lat. Dominica in albis) je posledný deň veľkonočnej oktávy v rímskokatolíckej Cirkvi. Názov pochádza zo zvyku, že novokrstenci tohto dňa naposledy nosili biele rúcho, do ktorého boli oblečení pri krste vo veľkonočnú vigíliu. Liturgická farba dňa je biela. Dňa 30. apríla 2000 stanovil pápež Ján Pavol II.
Drahí bratia a sestry, zažili ste už niekedy taký blbý pocit na druhý deň po nejakej slávnosti, alebo peknej udalosti? Nemyslím teraz opicu, ani pokazený žalúdok. Skôr mám na mysli také nejaké vákuum v našej duši. Ale aj vo všeobecnosti pondelok je u väčšiny ľudí najneobľúbenejší deň, pretože je dňom po nedeli, po víkende, a je často symbolom toho, že treba ísť opäť do práce, alebo do školy.
Drahí bratia a sestry, keby sa nás niekto spýtal, prečo sme kresťanmi, keď je vo svete toľko rôznych náboženstiev, čo by sme odpovedali? Páči sa mi táto odpoveď: Zakladatelia mnohých náboženstiev i ideí majú svoje hroby. Ľudia tam chodia k ich mŕtvym telám, aby si uctili ich pamiatku. Zakladateľ Cirkvi však má iný hrob. Je prázdny. Aj k nemu putujú davy ľudí... nie však za mŕtvym telom. Iba kresťania sa môžu chváliť tým, že ich zakladateľ nemá rozkladom porušené telo, lebo žije.
Francúzsky kňaz, abbé Boisrobert, začal svoj príhovor na Veľkonočnú vigíliu takouto otázkou: „Prečo sa Kristus najprv zjavil ženám?“ Tento jav vysvetlil takto: „Vidiac, že ženy majú prirodzené predpoklady k hovoreniu, nemohol to lepšie urobiť, ako sa zjaviť ženám, lebo tie jeho zmŕtvychvstanie najrýchlejšie rozšírili.“
Ženy s radosťou a s určitým strachom bežali oznámiť radostnú novinu, ktorú sme aj my počuli v dnešnom evanjeliu. „Vy sa nebojte, viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal...“
V jednej bratislavskej nemocnici na oddelení ortopédie som stretol jedno asi šestnásťročné dievča. Malo zhubný nádor kosti jednej nohy. Museli jej vyoperovať značnú časť tejto kosti – píšťaly (tibia), čo prakticky znamenalo, že bez nejakej náhrady - protézy, by už nikdy nemala chodiť. Jej matka sa však rozhodla pre hrdinský čin. Vzdala sa svojich menších nie celkom nevyhnutných kostí oboch nôh – tzv. ihlica (fibia) a tieto následne po operatívnom spojení mali nahradiť vyoperovanú časť postihnutej píšťaly jej dcéry. Takáto operácia má však viaceré riziká.