Krst Krista Pána rok „A“

V našom socialistickom systéme bola veľmi dôležitá protekcia. Keďže býval nedostatok všetkého, všade ste potrebovali známosti. Vôbec nezáležalo na tom, kto som, aký som, ale záležalo na tom, akého mám strýčka, akú známosť a koľko peňazí.

Bolo to pred niekoľkými rokmi za čias komunizmu. Kňaz potreboval niečo vybaviť. Pomoc mu ponúkol sused, bývajúci pri fare. Kňaza privítal ako najlepší katolík: „Laudetus, pán farár! Aký som rád, že vás vidím.“ A jeho reč sa niesla v duchu: „Čo by som pre vás, Cirkev a Boha nespravil! Veď aj ja som katolík, poznáte ma...“ Jeho slová prerušilo zvonenie telefónu a kňaz je svedkom jeho ďalších slov: „Česť práci, súdruh tajomník! Aký som rád, že ťa počujem.“ A jeho reč sa niesla v duchu: „Čo by som pre teba, našu stranu, nespravil! Veď som komunista, poznáš ma...“ Kňaz chvíľu počúval a keďže sused bol do telefonického rozhovoru zaujatý, ani nezbadal, ako kňaz ticho odišiel.

Táto mentalita nezanikla ani dnes. Len sa to honosnejšie volá ako napr. lobing, dotácie... A tak sa takéto zmýšľanie dostáva aj do nášho náboženského života.. Aj tu máme dojem, že vôbec nezáleží na tom, ako žijem. Dôležité je spraviť si protekciu u Pána Boha. Teda dať sa okrstiť, oprijímať, obirmovať, osobášiť a cestu do neba mám vyárendovanú. Naša návšteva kostola neznamená, že sa chceme dozvedieť od Pána, ako sa máme v živote meniť, ale sa chceme ukázať Bohu a pripomenúť sa mu, aby na nás nezabudol na poslednom súde. To, že v súkromí sa správame ako neveriaci, to nie je dôležité. Naše kvality, dobré vlastnosti nepestujeme... Veď načo, keď bude za mňa Panna Mária orodovať. Ak ma nepustia do neba dverami, ona ma prepašuje oknom. Nie je vraj podstatné, aké mám hriechy, veď Boh je milosrdný a ja som jeho milované dieťa.

Dnešné Božie slovo nás chce dostať z tohto sebaklamu. Sv. apoštol Pavol píše jasne: „Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“ Boh sa nedá oklamať peknými rečami, ani nedovolí zneužívať jeho dobrotu. Jeho súd bude spravodlivý podľa našich skutkov. Jeho milosrdenstvo nám pomôže, len keď ho využijeme na polepšenie sa, nie zneužijeme na ospravedlňovanie seba.

Sám Ježiš sa neodvoláva na to, že je Božím Synom, ale že chce plniť Božiu vôľu: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Prorok Izaiáš o ňom predpovedal: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom...“ Toto je milovaný Syn, v ktorom má Otec zaľúbenie preto, lebo má Božieho ducha, je spravodlivý, tichý, trpezlivý a vytrvalý... On nie je ten, kto mi hovorí: Pane, ale neplní vôľu Otca...
Pánovi nešlo o parádu a cirkus, keď sa išiel dať pokrstiť, nerobil to preto, že to ostatní robia. Ján takých napomínal: Kto vám poradil, ako uniknúť Božiemu hnevu. Robte opravdivé pokánie. Ježiš koná, čo je spravodlivé a spravodlivé je zadosťučiniť Bohu za hriechy celého sveta. Dnes Pán Ježiš, ktorý je čistý od každého hriechu, berie všetky hriechy na seba a tak sa ukazuje ako milovaný Syn Otca. Svojím životom, správaním, prístupom, nie protekciou.

A čo je spravodlivé pre nás? Nielen volať sa kresťanom, ale byť kresťanom, žiť svoje krstné sľuby. Zopakujme si ich...

George Bernard Shaw o takýchto ľuďoch, ktorí sa zdajú nábožní, ale ich náboženstvo je len zásterkou, za ktorou si skrývajú svoj egoizmus, povedal: „Chráňte sa ľudí, ktorých Boh je len na nebesiach.“