I
Ženy, čo pri Ježišovom pohrebe pozorovali, kam ho položili, šli urobiť prípravy na balzamovanie jeho tela, akoby navždy mal zostať v hrobe...
A jeho učeníci – ako čítame – si až neskoršie spomenuli na jeho predpoveď o zmŕtvychvstaní.
Jeho nepriateľom však hneď svitlo, že vyhlásil: Na tretí deň vstanem...
Je to zahanbujúce, že Ježišovi nepriatelia pozornejšie počúvali a živšie si pamätali jeho slovo z nenávisti, ako jeho najbližší z lásky.
A zdá sa, že to ani dnes nie je inak.
Aj dnes zisťujeme, že nenávisť jeho protivníkov je omnoho silnejšia a aktívnejšia ako láska jeho verných...

II
Zapečatili kameň a postavili stráž – nevedeli, že práve tým urobia dôkaz o jeho zmŕtvychvstaní ešte presvedčivejším.

III
Nepriatelia nášho Pána Ježiša Krista sa všemožne snažia natrvalo ho vyradiť spomedzi živých, vyčiarknuť jeho meno z dejín, pochovať ho do hrobu zabudnutia a dať na všetko, čo robil a čo učil, nejakú svoju pečať. Napríklad pečať ľudovej povesti.
Aká zbytočná námaha!...
Jeho nemožno pochovať.
Ani navždy, ani nadlho.
Nemožno zapečatiť hrob, ktorý sa otvára zvnútra. Ani ustrážiť v ňom toho, ktorý môže otriasť zemou.
Niet medzi jeho nepriateľmi a ani nebude takého, ktorý by ho mohol úplne zabiť, pochovať a uviesť do zabudnutia. To môžu urobiť len jeho priatelia.
Svojimi hriechmi.
Svojou nedostatočnou pozornosťou a nedostatočnou vierou pri počúvaní jeho slova.
Svojím strachom pred tými, čo majú na svojej strane vladára, ozbrojené stráže a pečať verejnej mienky.
Nepatríme aj my medzi takýchto nepodarených učeníkov? Stálo by zato zamyslieť sa nad tým.

IV
Pane, bol si postrachom svojich nepriateľov, pokým si žil. A zostal si ním aj potom, keď ťa zabili a uzavreli do hrobu. Daj, nech stopy tvojich učeníkov nezanikajú s ich pohrebom…
Nech ešte dlho zostanú ich slová a skutky dobrým na povzbudenie a zlým na spasiteľné zamyslenie. Amen.