I
Apoštol, to jest poslaný, má sa podobať tomu, ktorý ho posiela. A to nielen svojím vnútorným zmýšľaním, ale aj svojím vonkajším životom.
Má preto ako Ježiš, náš Pán, žiť v stálom pohybe, aby mohol čím viacerých duchovne obohatiť, ale bez nároku na akúkoľvek hmotnú odmenu.
Nemá pritom nosiť za opaskom zlato a pokrmami naplnenú kapsu. Na misijné cesty má vychádzať bez druhého oblečenia. Dokonca, ako čítame v Matúšovi, aj bez sandálov a bez palice, aby pripomínal toho, pre ktorého pracuje a ktorý sa oňho aj postará.
Ak Markovo evanjelium pripúšťa sandále a pripúšťa aj palicu, tak len preto, vysvetľuje Augustín, že evanjelistom šlo o ducha, nie o literu.
Matúš chcel zdôrazniť apoštolovu bezhraničnú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Marek zasa snahu z prijatých duchovných darov čím viac sprostredkovať.
Títo dvaja evanjelisti si teda neprotirečia. Iba sa dopĺňajú. A v súhre, do ktorej ich dal Svätý Duch, hovoria toto: Kristov apoštol má byť pri svojom konaní a pôsobení na ľudí čo najchudobnejší, ale zároveň aj čo najúčinnejší...
Ak pomocou sandálov a palice dosiahne vo svojej práci viac, nech si ich vezme, len nech pritom dbá, aby nezmaril svoju podobnosť s Majstrom v chudobe, ktorá ako svedectvo o inom živote a o inej odmene je jedným z najúčinnejších apoštolských prostriedkov.
No keď Ježiš toto hovoril, nezabudol, že aj jeho apoštol je človek a ako taký nemôže žiť a tobôž nie pracovať bez potrebného zaopatrenia.
Vyslovuje preto zásadu: „Robotník si zaslúži svoju mzdu“ a myslí pritom hlavne na tých, kvôli ktorým sa apoštol namáha, s ktorými sa dáva do úzkej vzájomnej závislosti. V tejto závislosti nebude jeho apoštolovi nič chýbať a tí, ktorí mu poslúžia, dostanú raz odmenu aj za pohár obyčajnej vody.

II
Neberte si do opaskov zlato. – Ste predsa v službách toho, ktorý je taký bohatý ako nikto a o svojich vždy do krajnosti starostlivý.

Ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu – aby sa vaše misijné úspechy nepripísali ani vkusu vášho oblečenia, ani strachu, ktorý budí vaša palica, ale jedine Bohu, ktorý najľahšie dá pocítiť svetu svoju silu cez vašu bezbrannosť a svoje bohatstvo mu ukáže najzrejmejšie cez vašu chudobu.

Kto prijme proroka – prorokuje.
Kto apoštola, apoštoluje.
V Božom kráľovstve sa môžu tie najvznešenejšie úlohy vykonávať aj tými najnepatrnejšími úkonmi.
Možno v ňom prorokovať a apoštolovať aj pohárom obyčajnej vody.

III
Učeník, ktorý je priamo zapojený do služby evanjeliu, mal by sa po týchto Pánových slovách preskúmať, či je dosť skromný, keď ide o jeho zaopatrenie a apoštolskú výstroj, a či na jeho podnikaní neleží ani tieň ziskuchtivosti, ktorá sa môže prejavovať aj túžbou po uznaní, po pochvale alebo aj po ľudskom súcite...
Keby na toto nedbal, maril by vieru v moc a dobrotivosť toho, ktorého má ohlasovať. A tí učeníci, ktorí sú v nepriamej službe Kristovi, by sa zasa mali zamyslieť nad tým, či sa vedia uskromniť, aby mohli v pravý čas a v dostatočnej miere poskytnúť šíriteľom blahozvesti potrebný chlieb a prístrešie a či pritom dosť dbajú aj o také služby, akou je pohár čerstvej vody.

IV
Pane, vieme, že sme ešte nedorástli na apoštolov, akých si praješ a akých potrebuješ... Lebo ešte nevieme celkom zadarmo dávať z toho, čo sme zadarmo dostali...
Poplatok senzačnosti, hlučného súhlasu, obdivu, úcty, súcitu alebo i hmotnej pomoci býva ešte veľmi často pri plnení poslania naším cieľom.
Aspoň vedľajším.
Nauč nás, Pane, zriekať sa veľkodušne všetkých odmien a túžiť po tej, ktorú ty sľubuješ a dávaš svojim apoštolom a ich obetavým pomocníkom. Amen.