Na druhý deň Ján zasa stál...
Stál, ako čítame...
Na svojom mieste – na mieste svojej povinnosti.
Stál tam ako jemná pripomienka, že predovšetkým z miesta svojich povinností máme hovoriť o Kristovi.

Stál s dvoma učeníkmi...
S dvoma...
Ak chceme svedčiť, musíme mať niekoho pri sebe.
Ak máme niekoho pri sebe, musíme svedčiť.
To bolo Jánovo poslanie. A to je aj naše.

Keď videl Ježiša ísť okolo... vedel, že nadišla vhodná chvíľa, aby toho, ktorého spoznal, spoznali aj jeho blízki.
A tu akoby nám Ján chcel dať ešte aj túto pripomienku:
Ak budeme vidieť Ježiša prechádzať popri sebe v takej blízkosti, do akej sa s ním dostávame pri rannom Božom slove, a nepozrieme sa pritom naňho dosť dôkladne, naše slová, ktorými budeme hovoriť o ňom iným, budú povrchné a málo účinné.

Povedal: Hľa, Boží Baránok...
Možno sme už veľa ráz stáli aj my so svojimi priateľmi alebo žiakmi, so svojimi susedmi a príbuznými, keď popri nás prechádzal Ježiš v nejakej svojej podobe.
A možno bolo vtedy veľmi vhodné povedať svojim spoločníkom, kto je a kvôli čomu asi prešiel popri nás...
No my sme zabudli, že v takýchto rozpoloženiach sme vždy na Jánovom mieste a vždy v jeho úlohe.

Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom...
Z množstva, ktoré mal Ján okolo seba, iba dvaja?
Áno, nie viac...
Ale nemôžeme povedať, že to bolo málo, ak vieme, čím sa práve títo dvaja potom stali pre Božie kráľovstvo.