Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: Hľa, Boží Baránok...
Prečo až na druhý deň? Prečo nie hneď?
Sú zážitky, ktoré nás ohromia a my v prvom momente nevieme, ako na ne zareagovať.
A sem pravdepodobne patrila aj táto Jánova situácia. Veď v nej vlastne išlo naraz o všetko, kvôli čomu sa narodil.
Mal v nej vydať svedectvo o Pomazanom Pánovom.
Ten silný a prudký zážitok náhleho stretnutia s ním bolo treba po udalosti v Jordáne v sebe spracovať.
Bolo si treba nájsť a ozrejmiť súvis medzi Zachariášovým a Jozefovým synom, medzi holubicou a hlasom prichádzajúcim zhora, podľa ktorého Ježiš nebol len synom zeme, ale aj synom neba, ktoré tu reprezentoval nie iba Jeden, ale Traja: Otec, Syn a Svätý Duch...
Bolo toho skutočne priveľa na človeka, ktorý mal pred tvárou národa svedčiť o tom zvláštnom Kajúcnikovi, s ktorým sa stretol predošlý deň.
Ján asi čakal na vhodnú príležitosť. A tá aj prišla. Postaral sa o ňu sám Ježiš.
A Ján vtedy svedčil.
Nie zavčasu a nie neskoro – na druhý deň.
–
Ak reč, ktorou Ján hovoril, má, ako svedčia odborníci, iba jedno slovo na tri pojmy, mohol ním predstaviť Ježiša z Nazareta naraz ako Baránka, ako Sluhu i ako Syna. Mohol povedať takrečeno jedným dychom, že Boží Syn Ježiš je tým prorokovaným a očakávaným Sluhom našej spásy, ktorý prišiel ako obetný Baránok zmazať svojou krvou naše viny.

Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou...
Ja som sa prv narodil, ale on je starší.
Starší je aj sám od seba...
Bol totiž ešte prv, ako sa počal...
–
Ako vidno, Ján nežil v púšti nadarmo. Jeho teológia má hĺbku a jeho vyjadrovacia schopnosť nezaostáva za najlepšou. Obsah i forma slova sú tu v úplnku...
Svedok, ako sa patrí!

Ja som preto prišiel, aby sa on stal známym...
To bola Jánova úloha...
A naša?... Je tá istá – robiť známym Ježiša Krista.