Čo máme robiť, to nám Boh oznamuje svojím slovom.
Ako to máme urobiť, to nám obyčajne dáva na vedomie rečou okolností.
Panne Márii povedal prostredníctvom anjela: “Počneš a porodíš syna...”
A Jozefovi: “Neboj sa prijať Máriu za svoju manželku...”
Potom však nasledovala reč okolností, ktorými im naznačoval kde, kedy a ako to od nich chce.
Panna Mária vedela a od nej potom aj svätý Jozef, že podľa prírodných zákonov to bude o deväť mesiacov po jej poslušnom “Fiat!”
Keď počuli Augustov rozkaz o sčítaní ľudu, vedeli aj to, že to bude v Betleheme, lebo tam sa mali ísť v určenom čase zapísať.
A keď Jozef nenašiel miesto v hospode, bolo mu tiež jasné, že to musí byť v tichosti, v nejakej samote a chudobe.
A podobne si Boh počína aj v našom prípade.
K svojmu slovu, ktorým nám dáva na vedomie, čo máme a čo nemáme robiť, pridružuje vo svojej všemohúcnosti a nekonečnej múdrosti aj rozličné okolnosti, aby nám nimi vnukol spôsob, ako by sa malo naším prostredníctvom jeho slovo uskutočniť. A toto nás zaväzuje, okrem Božieho slova, ktoré počúvame alebo čítame, sledovať aj životný kontext, v ktorom máme potom rozmýšľaním pohľadať správny čas, miesto a spôsob jeho uskutočnenia, ak pravdaže túžime po vlastnej spáse a nie je nám ľahostajná ani spása našich blížnych.
Zdá sa, akoby nás Svätý Duch chcel práve na to upozorniť týmto krátkym evanjeliovým úryvkom.
Snaha dobre počúvať Božie slovo a snaha vážne rozmýšľať, ako ho čo najrýchlejšie a čo najpresnejšie uskutočniť, musia ísť vždy spolu.
Pripomína to dve strany toho istého listu papiera. Na jednej Božie slovo, na druhej reč okolností, v ktorých ho máme splniť...
Na prvej strane: čo robiť, na druhej: kde, kedy a ako, aby bol Boh s nami spokojný a mal nás za čo raz odmeniť.
Bude pre nás zaiste veľmi užitočné, ak nestratíme spred očí Jozefa a Máriu, ktorí si nemysleli, že počúvanie Božieho slova nás oslobodzuje od vážneho rozmýšľania nad tým, čo sa nám ním povedalo.