Pokúsme sa ešte viac si priblížiť túto Pánovu obraznú reč. A urobme to podľa základného didaktického pravidla: Od známejšieho k menej známemu.

Zrejme mu tu šlo o niečo veľmi dôležité, keď sa kvôli tomu, čo hovoril, postavil a kričal...

A použime aj my kvôli ďalšiemu priblíženiu tohto jeho slova obraz.

Predstavme si, že vystupujeme úpätím vrchu a sme pritom už veľmi unavení a smädní...

Vtom natrafíme na horskú studničku s krištáľovo čistou vodou. Keď sa skloníme nad jej hladinu, aby sme sa napili, zbadáme v nej všetko, čo je na dne a okrem toho zazrieme v nej ako v zrkadle, svoju tvár a nad sebou kúsok modrého neba.

Keď potom zostúpime v smere jej toku, zbadáme, že voda, nie je už taká čistá, ako bola priamo pri prameni. Cestou sa totiž všeličo do nej primiešava. A keď sa spojí s viacerými potôčikmi do rieky, a tá prejde dedinami a mestami, už by nám nechutilo ani hľadieť na ňu, nieto ešte z nej piť...

Náš Pán Ježiš Kristus nám tu predstavuje svoju náuku ako premeň živej vody, ktorú udržuje v krištáľovej čistote Svätý Duch, a hovorí nám, že ak budeme z tohto zdroja piť, potečú aj z našich útrob prúdy takejto živej vody a staneme sa aj my pre iných pod jeho vplyvom jej zdrojom.

Kto sa skloní, aby uhasil svoj smäd po pravde, uvidí cez ňu všetko až na dno a ako v zrkadle uvidí v nej aj stav svojej duše, svoju duchovnú tvár a nad sebou jasné nebo.
Ak sme zatiaľ pili len z potoka rodinnej alebo inej tradície, postúpme vyššie, aj keď to bude znamenať námahu.

Postúpme k Prameňu – Ad montem qui Christus est – k vrcholu, ktorým je Kristus, k čistému zdroju spasiteľného slova, ktoré máme v jeho Evanjeliu.