“Nie je to ten, čo ho chcú zabiť?”

Áno, je to on, ktorému sa už dve tisícročia číha na život v jeho Tajomnom tele, kde teraz žije...

Toto jeho nové prenasledovanie začalo mečom rímskych cisárov, z ktorých jeden dal už raziť mince so svojím obrazom a nápisom: Nomine christianorum deleto – na pamiatku vyhubenia kresťanského mena...

Potom to pokračovalo vmontovaním vnútorného nepriateľa do Cirkvi v osobe cisára Konštantína a jeho veľmožov, ktorí síce dávali svojmu pohanskému životu kresťanské meno, ale až na smrteľnej posteli.

Áno, to je ten istý Kristus, ktorého začali potom ohrozovať aj stredovekí zosvetáčtení biskupi a pochybní túlaví kňazi, ktorí si v novoveku podali ruky s osvietenskými vedátormi a s falošnou teológiou nafúknutými odpadlíkmi, otcami dnešných laikov posadnutých pohodlím a sexom...

“Pozrite, hovorí verejne a nič mu nevravia...”

Áno, hovorí, čo mu kázal Otec, hoci vie, že mocní tohto sveta môžu z večera do rána uskutočniť na ňom svoj vražedný plán. Hovorí teda, lebo vie, že Otec nedovolí, aby Jeho Syn, žijúci vo svojom Tajomnom tele, skončil svoj život prv, ako On rozhodne. A Otec rozhodol tak, ako to Syn oznámil: A ja som s vami až do skončenia sveta.

Sila tohto jeho slova mala by nám dávať odvahu. Bez nej by sme mu nemohli patriť ani v čase, ani vo večnosti.

Bojazlivci totiž nevojdú do nebeského kráľovstva, pripomína nám Svätý Duch v Jánovej Apokalypse, kde čítame: Zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou...

Teda na prvom mieste zbabelci. Tí, ktorí nehovoria verejne o Bohu ako jeho Syn, a preto už tým samým prestávajú byť živými údmi jeho prenasledovaného a ohrozovaného Tajomného tela.