Z Božieho slova sa dozvedáme, že sa nám Ježiš Kristus stal podobný vo všetkom – okrem hriechu (Flp 2, 7).

Bol nám podobný v Betleheme, kde potreboval plienky, ako my. Bol nám podobný aj v Egypte, kde začínal hovoriť, chodiť a samostatne jesť.

A bol ako jeden z nás aj v Nazarete, kde prekonával ťažkosti z čítania a písania. A taký bol aj na púti v Jeruzaleme, kde udivoval zákonníkov v chráme svojimi odpoveďami, pričom sa však natoľko započúval do ich vysvetľovaní, že narobil starosti svojim rodičom.
Ale aj keď nám zostal podobný vo všetkom, predsa sa len po svojom verejnom vystúpení od nás kde-tu odlíšil. Potvrdzuje nám to veta plná údivu, ktorú bolo počuť v synagogálnom zhromaždení po výklade daktorej z posvätných kníh: “Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil...” A ešte v niečom sa od nás odlíšil: v dôslednom zachovávaní toho, čo učil iných.

Ak hľadáme vysvetlenie údivu, ktorý vzbudil v synagóge, nájdeme ho v jeho rodine. Najprv v tej nazaretskej, kde mal vlastnú matku, a potom v tej nebeskej, kde mal vlastného Otca.

V jeho pozemskej rodine sa nepodávali len posvätné texty, ale aj posvätné kontexty – jasné súvisy medzi Písmom a bežným životom. A celkom iste sa to dialo v jeho rodine tak, ako to žiadal od rodičov Boh v knihe Deuteronómia, kde čítame: “Počúvaj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť.” (Dt 6, 4-7)

Každá správna výchova má vyúsťovať do samovýchovy, ktorou sa dieťa odovzdáva cez Cirkev Bohu, pri ktorej však rodič nie je ešte celkom zbytočný. A v Nazarete, kam sa Ježiš vrátil z Jeruzalema, sa na toto určite dbalo. Tak totiž čítame: A bol im poddaný...
Z ľudovej a strednej školy v Nazaretskej rodine prechádzal Ježiš na vysokú, keď sa po udalostiach pri Jordáne zaradil do rodiny svojho nebeského Otca, aby robil, čo uňho videl, a potom učil, čo uňho počul. Potvrdzujú nám to aj tie časté chvíľky samoty, do ktorej sa uťahoval i vtedy, keď mal najviac práce.

Keby sa zaviedol a zachoval tento poriadok pri pestovaní duchovného človeka, údiv: “odkiaľ to má, keď nechodil do takej alebo onakej školy”, by určite vyvolali aj naše deti.