Narodenie Jána Krstiteľa môže byť pre nás výzvou zamyslieť sa nad dvoma vplyvmi, pre ktoré sa v nás často neujíma Božie slovo.
Prvý takýto nebezpečný vplyv vychádza z nášho rozumu, druhý z nášho prostredia.
V tomto prípade zasiahol Zachariáša rozum. Prostredie sa pokúšalo nevhodne zasiahnuť Alžbetu.
Zo začiatku veril Zachariáš slovu, ktoré Boh cez stáročia opakoval svojmu ľudu: “Vzývajte ma a ja vás vyslyším; volajte ku mne a ja vás vypočujem.” Preto vytrvalo opakoval prosbu, aby ho Pán požehnal potomstvom.
Prosil a znova prosil... Chyba bola, že iba zatiaľ, kým sa mu splnenie tejto prosby videlo ľudsky možné. Keď však zostarel on a zostarla i jeho aj tak neplodná manželka, prihlásil sa k slovu jeho rozum a všeobecne platná skúsenosť, že v takomto veku sa už nedá čakať na potomstvo. Preto už neveril ani vtedy, keď mu sám Pánov anjel oznámil, že sa v jeho prípade tento Boží prísľub splnil.
Ale zamyslime sa, či to nie je aj náš prípad...
Nestoja naše zmysly a potom aj náš rozum pri čítaní a počúvaní Božieho slova ako skalné útesy na morskom brehu, o ktoré sa rozbíjajú všetky jeho prílivy?
Možno, že niečo z Božieho slova zostáva v štrbinách našich duší, ale či to nie je len to, čo je ľudsky možné, pochopiteľné, viditeľné a hmatateľné? Ale ak prijímame z Božej reči len to, čo vidíme a skusujeme, tak vlastne neveríme. A v takomto prípade sme potom schopní odmietnuť každé svedectvo, ktoré stojí na viere, aj keby nám ho podával anjel Gabriel.
Náš rozum by sa nikdy nemal stavať proti viere. Dostali sme ho nato, aby on stál v jej službe. Taký je totiž cieľ filozofie a každého rozumovania – pripomína Geibel – vedieť, že musíme veriť.
Druhý neblahý vplyv, ktorý sa nezriedka uplatní pri prijímaní Božieho slova, je vplyv prostredia.
V prípade narodenia Jána Krstiteľa nám ho predstavujú Alžbetini susedia a príbuzní. Chceli podľa zvyku a tradície nazvať dieťa po otcovi. Alžbeta sa však vzoprela. Podľa nej sa mal volať Ján, aby aj toto jeho meno hlásalo, že sa Boh zmilúva nad tými, ktorí ho vytrvalo prosia.
Susedia stáli na svojom.
Boli smelí a možno aj hluční... Boli predsa vo väčšine, tvorili verejnú mienku a tá vždy znamená silu. Vieme, čo všeličo už spôsobila aj v našom živote. Neraz sme už ustúpili pred ňou aj od jasných Božích požiadaviek a zmenili svoje rozhodnutia zo strachu, že nás nedobre posúdia ľudia, ktorých máme radi, od ktorých závisíme, ktorí čosi znamenajú, alebo sú vo väčšine.
A vieme aj to, čo spôsobuje mienka väčšiny v živote Cirkvi. Jedna silnejšia novinárska kampaň a mnohí sú hneď náchylní pokladať Evanjelium za ľudský výmysel alebo aspoň za anachronizmus a dôsledné pridŕžanie sa jeho noriem za rigorizmus, fanatizmus, za bigotnosť, vydávajúc sa vo svojom duchovnom živote na cestu ordinárnej vlažnosti alebo výhodného prispôsobovania sa ideologickému a či politickému celku.
Veď nemáš nikoho v príbuzenstve s takým menom – protirečilo prostredie...
Aj tak nie... Ján sa bude volať – rozhodla Alžbeta pod vplyvom Svätého Ducha, ktorý ju naplnil pri Máriinej návšteve.
Áno, nie inak. Len silou Ducha možno odolať pokušeniam väčšiny.
A tak sa pod vplyvom toho istého Ducha zachoval potom aj Zachariáš. Ján sa bude volať, vpísal energicky do tabuľky, ktorú mu podali. Nech je tak, ako chce Boh!
Keď hneď nato začal tento nemý kňaz hovoriť, susedia a príbuzní stŕpli a verejná mienka stíchla.
A zaiste si tu ľahko domyslíme, akým dobrodením sa môžeme stať aj my pre svojich pokrvných a susedov, ak sa pridŕžame Božieho slova, ak podriaďujeme svoj rozum viere a dbáme potom len na to, čo povedal Boh, nie na to, čo individuálne alebo hromadne rozchyrujú ľudia.