Možno by sme sa radi opýtali, prečo Pán Ježiš odmietol uzdraveného, ktorý ho chcel nasledovať. Prečo ho poslal domov, aby tam medzi svojimi zvestoval milosrdenstvo, ktorého sa mu dostalo.
Veď z Márie Magdalény vyhnal veľa diabolstiev a ona sa stala jeho učeníčkou...
A vôbec, prečo Pán Ježiš niektorým dovolil, ba niektorých aj pozýval, aby s ním chodili, a prečo iných odmietol.
Na to nemáme inú odpoveď ako tú, že to bola vec jeho poslušnosti voči Otcovi.
Bola vtedy a je aj dnes, keď cez Cirkev, v ktorej žije a pôsobí, niektorým dovoľuje, aby boli jeho blízkymi spolupracovníkmi, niektorých dokonca pozýva a niektorých pritom odmieta...
On prijíma a volá len tých, ktorých mu dá Otec tým, že ich stvorí tak, aby vládali kráčať za ním zblízka na základe potrebného fyzického a psychického zdravia a patričných schopností. Otec im dáva aj možnosti stretnúť sa s jeho Synom a so Synovými učeníkmi, ktorí ho potom vedú v Cirkvi k tomu, aby si pomocou Svätého Ducha vypestovali pravý úmysel a nadobudli vlastnosti, ktoré bude ako nový Kristov nasledovník nutne potrebovať.
Ale aj keď Ježiš nevolá všetkých, aby ho nasledovali zblízka, nenecháva nikoho z tých, ktorých krstom oslobodil od dedičného diabolstva, bez určitého poslania.
Všetci sme napríklad poslaní zvestovať iným, v prvom rade, pravdaže, svojim pokrvným alebo duchovným deťom, milosrdenstvo, ktoré nám preukázal Boh tým, že nás zbavil dedičnej viny a začlenil do širšieho okruhu – do svojej Cirkvi.
Je to zaiste dôležitá otázka, prečo tak robil a robí ďalej, ale dôležitejšia je pre nás tá, ako my plníme všeobecné poslanie ohlasovať Božie činy v tom prostredí a v tom zaradení, do ktorého nás povolal alebo dovolil nám vstúpiť Otcov poslušný Syn Ježiš Kristus.