Nie je nám neznáma otázka: Čo mám z toho, že niečo robím, alebo sa niečoho zriekam?

Náš Pán nasádza do tohto nášho egoistického postoja svoje slovo o almužne, modlitbe a pôste. Pripomína nám, že ak chceme niečo vyťažiť a mať z týchto náboženských úkonov, tak si ich musíme dobrým úmyslom poslať tam, kde naše najvzácnejšie majetky hrdza nekazí, moľ nezožiera a zlodej nekradne.

Keď raz budeme stáť pred nebeskou bránou a budeme chcieť dovnútra, budeme sa môcť odvolať len na tieto hodnoty. Tam nič iné nezaváži.

Náš Pán Ježiš Kristus nás tu dôrazne napomína, aby sme si dali pozor, ak ide o almužnu, modlitbu alebo pôst, a nekonali sme ich len kvôli ľuďom.

Nehovorí nám to bez dôvodu.

Všetci predsa vieme, ako veľmi túžime po ľudskej odmene a pochvale za dobré skutky, ktoré konáme.

Nevieme čakať na odmenu, ktorú nám Boh sľubuje po smrti, ale ideme za ľuďmi, lebo oni platia hneď.

No podľa nášho Pána získavať pochvalu tu na zemi znamená strácať ju v nebi. Ak na toto jeho upozornenie pod vplyvom túžby po pochvale, uznaní, potlesku a lichotení nedbáme, čakajme, že nám na konci života povie: Iam recepisti mercedem tuam. – Už si dostal svoju odmenu.

Nedivme sa teda, ak nám Pán toto upozornenie opakuje niekoľkokrát po sebe.

On vie, ako je to v nebi, veď odtiaľ prišiel a vie dobre aj to, ako je to tu medzi nami, veď tu žil s nami.

Márniví sme, netrpezliví a hlúpi...

Preto nám aj jeho Apoštol, ktorému žiť bolo Kristus a zomrieť zisk, dôverne šepká do ucha: Všetko, čokoľvek robíte... robte na Božiu slávu.