Keď sa jeden z učeníkov prihovoril u Pána za seba i za nás, aby nás naučil modliť sa, dostali sme vzorec, podľa ktorého máme usporadúvať svoju reč vždy, keď ideme o niečo prosiť svojho Nebeského Otca.

Najprv nám má ísť o jeho meno, o jeho kráľovstvo a o jeho vôľu. Až potom o náš chlieb, o odpustenie, o vyhnutie sa pokušeniu a oslobodenie od zlého.

Potom nám povedal, že máme prosiť tak, ako ten, čo kvôli chlebu vyrušil aj z nočného spánku svojho priateľa. A pri svojej modlitbe máme vždy uplatniť všetky svoje duchovné, duševné i fyzické schopnosti, že máme prosiť v pocite úplnej závislosti na Bohu, rozmýšľať, ako najistejšie dosiahnuť, o čo žiadame, a konečne i klopať, použiť aj svoje telesné sily.

Boh vždy rád vyjde v ústrety takým, čo sú pokorní i príčinliví...

Nakoniec nás Pán uisťuje, že ak nás nebeský Otec nechá niekedy i čakať, tak len preto, aby nám vo vhodnom čase mohol dať niečo viac a niečo lepšie, ako je to, o čo prosíme.

Ale nikdy nám nedá to, čo by nám mohlo škodiť. Nikdy nedá svojmu dieťaťu hada alebo škorpióna.

A aby nám mohol dať čím prv to, o čo žiadame, ponúka nám ako dar všetkých darov svojho Svätého Ducha, aby nás on viedol tak, žeby sme nielen prosili, ale aj vyprosili.

Sme totiž, ako pripomína Pavol, takí úbohí, že ani nevieme ako, ani za čo máme prosiť. Okrem toho sa Svätý Duch spája s nami a prihovára sa za nás nevysloviteľnými vzdychaniami, aby sme aj dostali, o čo žiadame.

Ak sa nám niekedy zdá, že márne prosíme o niečo, čo podľa nášho zdania veľmi potrebujeme, preskúmajme sa, či má naša modlitba všetky vlastnosti, ktoré Pán vypočítal učeníkovi, ktorý ho prosil aj za nás, aby nás naučil modliť sa.

Najmä, či sme najprv prosili o dar Svätého Ducha.