V štrnástom a v šestnástom verši hymnu, ktorý apoštol Ján vyspieval na oslavu svojho Majstra a na naše povzbudenie, sa ešte raz zadíval na Slovo, ktoré sa stalo telom, a zhrnul jeho prednosti do dvoch prívlastkov, ktorými nám ho predstavil ako plného milosti, plného lásky (charis) a pravdy.
Urobil tak zaiste preto, aby sme mali Ježiša Krista len takto pred očami, len takto o ňom uvažovali a len takto ho aj iným predstavovali – totiž ako lásku a pravdu.
Stáva sa nám totiž, že pri myšlienke na svoje osobné previnenia hovoríme o Ježišovi Kristovi obyčajne len ako o láske, ako o milosrdenstve. Ale keď myslíme na chyby iných, najmä tie voči nám, vtedy ho radi predstavujeme ako pravdu a spravodlivosť.
Ale to nie je správne.
Tieto jeho dve vlastnosti, ktoré zhrňujú všetky ostatné, musia ísť vždy spolu, keď naňho myslíme alebo o ňom hovoríme, aby nás vtedy, keď pocítime strach z jeho pravdy a spravodlivosti, povzbudzovala jeho láska; a keď sa opovážlivo spoliehame na jeho milosrdnú lásku a odťahuje nás to od spásonosných namáhaní, aby nás opravovala myšlienka na jeho pravdu a spravodlivosť.
V spomínaných veršoch nám apoštol Ján hovorí aj to, že z tejto Kristovej plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou. Veď vďaka tejto plnosti jeho lásky existujeme ako ľudia. A vďaka tejto plnosti jeho pravdy existujeme ako Boží ľudia.
Keby sa nebola na nás uplatnila láska Toho, skrze ktorého všetko povstalo, zívala by na mieste, kde stojíme, naša ničota. A keby sme neboli poznali jeho pravdu, najmä pravdu o svojom hriechu a o jeho milosrdenstve, boli by sme si už po prvom hriechu zúfali a odpykávali si už teraz večný trest.
Všetko, čo sme a čo máme, pochádza z jeho plnosti. U každého je to, pravdaže, v inej miere. V takej, akou sa kto otvára jeho pravde a jeho láske.
Ale vo všeobecnosti treba povedať, že nikto z nás neprijal z jeho plnosti toľko, koľko mohol a koľko mal...
Tú prvú milosť (gratiam primam et sufficientem), ktorú sme dostali ako podklad pre všetky ďalšie, nechali sme už neraz padnúť, už neraz sme ju zmarili svojou prílišnosťou alebo nedbalosťou.
A dôsledok?
Ten tu trčí ako naše hriešne a pre nás veľmi nebezpečné zaostávanie.
Ale ďakujme Ježišovi Kristovi, ak túto vinu ešte cítime... Poznať svoj hriech je veľký Boží dar, ktorý sme tiež dostali z jeho plnosti. Ak sa pri tom neznechucujeme, ale snažíme sa opraviť, ak dbáme, aby tých hriešnych sklzov bolo v našom živote čím menej, ďakujme mu znova.
Túto chuť a túto úfnosť a potom aj silu napredovať, máme tiež z jeho plnosti.
A nakoniec spočítajme, koľkokrát sme už z tejto jeho plnosti dostali milosť za milosťou – novú za zmarenou...
Alebo lepšie: nepočítajme.
Bolo by toho príliš veľa – nespočitateľne veľa.
Radšej ďakujme.
Stále mu ďakujme!