“Beda” je strašné slovo, ak ho ten, ktorý urobil a dal všetko pre záchranu človeka, pripojí k menu niektorého človeka.

Lebo je predzvesťou toho jeho slova, ktorým, ako Večný Sudca, oddelí raz navždy zavrhnutých od vyvolených.

Nakoľko nikto z nás nevie, či je hoden Božieho hnevu alebo Božej lásky, nebolo by od veci nahradiť mená tých miest, nad ktorými Pán vyslovil svoje “Beda!”, niektorými osobnými menami, napríklad aj svojím vlastným, a potom začať spočítavať, koľko prorockých povzbudení, výziev, napomenutí i pokarhaní odznelo už nad nami od našej mladosti, koľko zásahov Božej milosti už rozochvievalo, ba i otriasalo našimi dušami...

A bolo by dobre porátať si aj výsledky tohto výchovného Božieho pôsobenia a potom triezvo usúdiť, čo by asi v prítomnej chvíli zaznelo z Pánových úst nad nami, či ono upokojujúce a potešujúce: Správne, verný a dobrý sluha, bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým (Mt 25, 14) alebo by sme si museli s hrôzou vypočuť: Beda ti, Korozain – alebo ako sa voláš... Veď keby som tvojmu stále opitému kolegovi, ktorým tak pohŕdaš, bol dal na pomoc to, čo tebe... Alebo keby som tvojej susede, Betsaida, ktorú sa hanbíš pozdraviť na ulici, lebo sa dopúšťa stále nových neprístojností, bol dal výchovu, akú si ty dostala vo svojej rodine, možno by obidvaja stáli mravne vysoko nad vami, svojou náboženskou opravdivosťou, bez pokryteckého farizejizmu, ktorý vás robí vo vašich vlastných očiach tým väčšími, čím viacerých si mysľou i slovom hádžete pod nohy.

A ty, Kafarnaum, prečo sa chvasceš, že si sa stal mestom Najväčšieho z prorokov, keď ho neposlúchaš?

Beda vám, vy farizejskou pýchou zdutí, a pokrytectvom postihnutí nositelia môjho mena...