Kedykoľvek hovorí náš Pán o svojej Cirkvi, vždy nám ju prirovnáva k niečomu organickému, k niečomu živému.

A podobne o nej hovoria aj jeho apoštoli.

Cirkev nevzniká organizačne, pod tlakom zvonka. Vzniká a rozvíja sa organicky, na základe svojho vnútorného princípu.

Je to samobytný živý celok, organizmus nezmarskej povahy, ktorú je možné prenasledovať i ubíjať, ale nie je možné zničiť ju. Bude tu na zemi, pokiaľ budú na nej ľudia, pretože bola ustanovená ako nutný prostriedok ich spásy.

Mala vždy veľa vonkajších nepriateľstiev, no najnebezpečnejším bol vždy a navždy zostane hriech jej členov. Len tento by ju mohol zničiť tu alebo tam, no nie všade, ako nám to potvrdzujú aj jej dejiny.

Nedivme sa preto, ak nám tu náš Pán nielen dovoľuje, ale priam rozkazuje brániť ju proti tomuto nebezpečenstvu zvnútra.

Najprv nám káže vypudiť z nej hriech bez odstránenia hriešnika. Robí sa to hlavne láskavým bratským pohovorom.

No ak to nejde, máme podľa jeho slova vypudiť z nej aj hriešnika.

Ale aj keby sme nemali od Pána tento príkaz, museli by sme na základe rozumového uvažovania aj sami prísť na nutnosť takéhoto zákroku.

Ak je Cirkev organizmom, musí asimilovateľné prvky do seba prijímať a neasimilovateľné vylučovať.

Keby neprijímala do seba nových ľudí, vymrela by.

Keby nevylučovala zo seba tých, ktorí sa jej nechcú prispôsobiť, priotrávila by sa a zahynula.

A tento osud hrozí každému jej lokálnemu spoločenstvu, počnúc domácou cirkvou, cez skupinovú a miestnu akokoľvek početnú.

Pán nám tu dal príkaz chrániť ju, ale nám dal aj spôsob, ako tento jeho príkaz spĺňať.

No ak nevedia všetci dosť uvažovať, mali by sa všetci naučiť poslúchať ho a nehovoriť o prehnanej prísnosti tam, kde ide o hriech, o najväčšie nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí.