Kto sú to tí tichí, ktorí získajú nielen zasľúbenú zem – v tomto prípade to znamená nebeskú vlasť – ale aj oblasť tých ľudských sŕdc, s ktorými prichádzajú do styku?
Na akých ľudí tu konkrétne myslí náš Pán, keď nám v tomto jedinom prípade dáva za vzor seba samého slovami: Učte sa odo mňa...?
Keď vyslovuje pred zástupmi na hore toto svoje tretie blahoslavenstvo, odvažujeme sa tvrdiť, že v prvom rade myslí na takých, ktorí nekričia, nebedákajú, nehromžia, nenadávajú a nevyhrážajú sa, keď sa im krivdí a ubližuje, lebo sú ako On, ktorý bol ako ovca vedená na zabitie, ktorá pritom nebľačí a nevzpiera sa.
Sú zvieratá, ktoré v takýchto prípadoch veľmi kričia, správnejším výrazom: veľmi kvičia...
Títo tichí sa hlasnejšie ozvú iba vtedy, keď sa iným ubližuje.
A ak pozdvihnú svoj hlas i tam, kde ide o cudzie chyby, musia to byť také, ktoré by mohli iných pomýliť a zviesť z cesty spásy. Niekedy je totiž veľa kriku pre nič za nič, kvôli niečomu, čo nie je podľa Božieho sadzobníka vôbec chybou.
A medzi tichých patria aj tí, ktorí neroztrubujú kde-kade, keď sa im podarí urobiť niečo dobré, pozoruhodné, lebo si uvedomujú, že autorom každého, i toho najmenšieho dobra je Boh.
Takíto tichí, formovaní Pánovou výzvou i jeho príkladom, pohotovo a ochotne zabúdajú na dobro, ktoré niekomu preukázali a na zlo, ktoré oni od iných utrpeli.
V tomto je tajomstvo ich úspechu, ich obľúbenosti u Boha i u ľudí, teda v nebi i na zemi.