Keď sa nepriateľom nepodarilo odpútať nášho Pána od zástupov a zástupy od neho pomocou príbuzných, ktorým sa nahovorilo, že ho treba vziať domov, lebo je pomätený, použili druhú lož. Pripísali úspechy, ktoré mal medzi ľudom, jeho spojeniu s Belzebulom, kniežaťom diablov.
No Ježiš odrazil aj tento ich nový útok. A hravo, pomocou obyčajného rozumového argumentu.
Diabol predsa nebude vyháňať diabla. Akože by obstálo jeho kráľovstvo, ak by bol rozdvojený. On uteká len pred takým, kto je silnejší ako on. A taký je len Boh. Ak ho ja vyháňam – povedal im – tak len Božím prstom.
Tento argument, ktorým Ježiš zmaril druhý nepriateľský útok, podnes nestratil nič zo svojej aktuálnosti.
Stáva sa, že niekto z nás, čo sa hlási ku Kristovi, má úspechy vo výchove, v apoštoláte, v odstraňovaní roztržiek, a tu sa prihlási k slovu čiasi závisť a tá hneď začne vysvetľovať tieto úspechy inak. Ide mu to... povie sa. Veď má peniaze a tie môžu všetko. Má konexie s vplyvnými osobnosťami a tie môžu ešte viac. Veď len ako ich získal? Čo asi za tú pomoc ponúkol tým, ktorí majú moc.
Teda mohlo tu pôsobiť všetko iné, len nie Boh.
Ak sa lekárovi podarí odstrániť nebezpečnú chorobu, nepovieme: Lekár lieči, Boh uzdravuje.
Ak niekto vyviazne z nebezpečnej ťažkej situácie, tam mávame naporúdzi takéto vysvetlenia: Mal šťastie... Náhodou sa z toho dostal... Zhodou okolností vyšiel z toho...
A čo všeličo sa uvádza ako príčina osobných úspechov: Bystrý rozum, trvalá pamäť, fyzická zdatnosť, príjemný vzhľad, umelecké nadanie, vôľová výdrž. A nepomyslí sa a potom ani nepovie, že za tým všetkým stojí On, Boh, ako darca a udržiavateľ.
Stálo by zato prekontrolovať sa, či pripisujeme všetko čo sme a čo máme Bohu, a či máme odvahu takto sa aj vyjadrovať pred inými.
Ak nie, vedzme, že tento náš strach, jemnejšie: táto naša ohľaduplnosť, je celkom iste Belzebulova robota...