Kto má vykrivené ústa alebo inak zdeformovanú tvár, kto má nenapraviteľnú chybu reči, kto sa nenaučil dobre čítať alebo písať a nepotkýnať sa na kobercoch, bude sa správať v prítomnosti viacerých neisto.

Bude stále cítiť na sebe niečí pohľad – ten súcitný alebo posmešný...

Niečo podobné sa môže stávať aj Kristovmu vyznávačovi, keď v určitých okolnostiach náhle zbadá, že je so svojím svetonázorom a z neho vyplývajúcimi postojmi v ľudskom množstve už iba smiešnou výnimkou.

A dnes si už veľmi mnohí z nás pripadajú ako dobou prekonaní spiatočníci, čudní zaostalci, nenormálni premrštenci...

Niektorí z nich si takéto situácie riešia buď tým, že sa pred väčšinou, ktorú náš Pán nazval cudzoložným a hriešnym pokolením, uťahujú do nejakej osobnej izolácie, alebo sa snažia zapadnúť do množstva a splynúť s ním tak, aby sa zbavili pocitu nepríjemnej výnimočnosti.

Apoštol Pavol bol v tomto ohľade iný... Bol prirodzene vynikajúcim človekom, mal vysoké vzdelanie hebrejské, grécke a rímske, ale nebál sa o sebe prehlásiť: Ego non erubesco Evangelio – Ja sa nehanbím za Evanjelium.

On sa neprispôsoboval množstvu, ale sa z neho ani neuťahoval...

Držal sa ho, ale oznamoval svojmu okoliu: Mihi vivere est Christus – Mojím životom je Kristus.

A usiloval sa byť pre iných normou tak, ako bol Kristus preňho.

Kto by si však myslel, že to v jeho živote môže byť aj inak, nech si ešte raz prečíta toto Pánovo prehlásenie: Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.