Učeníci dosiaľ iba tušili, že ich Majster je niekto veľmi blízky Bohu. No v Cézarei Filipovej sa dozvedeli, že skutočnosť vysoko prevyšuje ich tušenia.

Ježiš, ich Učiteľ, je pravý Otcov Syn, a teda sám Boh, ktorý žije medzi nimi v ľudskom tele.

Apoštoli istotne zatúžili aspoň trošku sa uvoľniť z tohto radostného napätia, vyrozprávať sa a urobiť svojou blahozvesťou radosť aj ostatným, ktorí tiež očakávali Božiu spásu...

Ale Ježiš im tu nariadil prísne mlčanie...

A dôvody?

Predstava Mesiáša ako osloboditeľa z politického jarma bola príliš hlboko zakorenená v Božom ľude. Ťažko by ho pochopili ako osloboditeľa od hriechu, ktorý prehrá boj so synedriom i s Rimanmi a zomrie, aby vzal so sebou do hrobu túto ich vžitú predstavu a vzkriesil spolu so sebou novú, tú pravú.

On, práve On mal oslobodiť ľudí od osobných vín pomocou ich pokánia a tak utvoriť okolo seba nový vyvolený ľud Boží.

Nakoľko boli v tom čase ešte aj sami apoštoli postihnutí tou falošnou predstavou o Mesiášovi ako pozemskom vladárovi, boli by Ježišove plány iba zahmlili a poplietli.

Nám sa tu ponúka otázka, či aj po Kristovej smrti a po jeho vzkriesení dosť smelo a jasne hovoríme o jeho a našom víťazstve prostredníctvom jeho a nášho kríža...

Odpoveďou na túto otázku nám môžu byť smútky, ktoré občas prežívame preto, že musíme niesť kríž svojej choroby, opustenosti, neúspechu, neuznania, možno i prenasledovania.

K osláveniu máme aj my, adoptovaní Boží synovia, ísť len tak, ako šiel ten pravý, prvorodený: Per crucem ad lucem – Cez kríž ku svetlu.