Pán nám týmto svojím slovom nechce zatvárať oči, uši i ústa tam, kde ide o chyby našich duchovných bratov a sestier. Veď existuje v Cirkvi aj zodpovednosť za celok i jednotlivcov. Inak by nám nekázal bratsky sa napomínať tak, ako to čítame u Matúša v 18. hlave.
Zakazuje nám len posudzovať, no najmä odsudzovať a zavrhovať toho alebo onoho, a pritom chcieť, aby sa naše výroky pokladali za absolútne správne.
Na takéto súdy nemá z nás nikto právo. Tie si vyhradil Boh pre seba, pretože iba on vidí každého človeka takého, aký v skutočnosti je.
Toto vážne upozornenie, ktoré je v podobenstve o brvne a smietke v oku, nám Pán dáva preto, lebo vo všeobecnosti veľmi radi vychovávame iných, pričom zabúdame, že výchova iných začína našou samovýchovou.
Ak by sme iným vyčítali ich chyby a zabúdali pritom na svoje vlastné, možno desaťnásobne väčšie, mohlo by sa nám povedať: Medice cura teipsum. – Lekár, vylieč sám seba.
V takomto prípade by sme vychovávali nevýchovne, a to znamená horšie ako nijako.
A čo nás môže ochrániť pred touto veľkou chybou?
Najprv vedomie, že nemôžeme poznať okolnosti a úmysly, pre ktoré sa niekto dopúšťa tej alebo onej chyby či už nejakou prílišnosťou alebo nedostatočnosťou.
Veľmi nám tu môže pomôcť aj snaha nájsť na chybnom bratovi alebo sestre aj nejaké svetlé stránky. Lebo aj tu platí: Kto hľadá, nájde... Ak také vlastnosti nájdeme, ľahšie sa obmedzíme vo vypočítavaní tých zlých.
Vzácnou pomocou nám tu bude aj dobrý návyk usudzovať a hovoriť o chybách blížneho len podmienečne. Dáme napríklad svojím úsudkom takýto úvod: Ak sa nemýlim... Ak vec poznám...
Ale keby nám nepomohlo nič z toho, čo sa tu spomenulo, spomeňme si ešte na Pánovu výstrahu: Nesúďte, aby ste neboli súdení!