Keď nás niečo trápi, je akési prirodzené obracať sa v modlitbe na Nebeského Otca.

Tak robil aj náš Pán pri rozlúčke so svojimi apoštolmi. V tejto jeho modlitbe, ktorú nám zachytil apoštol Ján, cítiť určitú úzkosť, ktorá mala po Judášovom odchode z večeradla vyvrcholiť v Getsemanskej záhrade.

Trápilo ho, či jeho apoštoli v tom, čo malo nasledovať, nebudú príliš ľuďmi, či nezabudnú na poslanie, ktoré má od Otca, či si zachovajú vieru v jeho víťazstvo, keď ho budú vidieť po hanobnom odsúdení a bičovaní spútaného kráčať na Golgotu na kríž, či správne vykročia do sveta, kým nezostúpi na nich Duch pravdy, posily a útechy. Ale hlavne, či obstojí ich jednota, na ktorej mu tak veľmi záležalo a či prijmú Petra po zlyhaní, ktoré mu predpovedal.

Otče, posväť ich, prenikni ich pravdou, že len ty si Boh a ja tvoj jediný Syn, ktorý dostal poslanie zachovať prostredníctvom nich svet od zlého.

Tak asi znela jeho pastierska alebo veľkňazská modlitba, do ktorej vkladal svoju úzkosť, mysliac pritom nielen na tých, ktorých mal okolo, ale aj na tých, ktorí sa stanú ich nástupcami a potom aj na všetkých, ktorí pod ich vplyvom uveria v jeho slovo.

Keby sme v tej vážnej chvíli boli stáli niekde tam v kútiku večeradla a mysleli pritom na tých, ktorých poslúchame ako nástupcov apoštolov, pokúšaných vlastnými chuťami, názormi, donucovaných alebo lákaných svetom, určite by sme sa boli modlili spolu s ním, a veľmi úprimne, za našich cirkevných predstavených. V tom presvedčení, že by bolo oveľa užitočnejšie modliť sa s ním, skrze neho a v ňom za nich, ako kritizovať ich pre ich chyby, bez ktorých, koniec – koncov, nie je nikto z nás. Najmä by sme boli dávali dôraz na slová: Zachovaj ich, aby boli jedno, ako je On jedno s Otcom a so Svätým Duchom.