Bratia a sestry,
farizeji sa so zlomyseľnosťou obrátili na Pána Ježiša, aby ho podchytili v reči s otázkou, či treba platiť cisárovi daň, alebo nie? Chceli ho znemožniť pred ľudom, ktorý ho mal v obľube, alebo ak by sa podarilo, aby ho zatkli a potrestali verejné úrady, teda Rimania, ak by vyhlásil, že netreba platiť daň cisárovi. Ježiš v Božej múdrosti reaguje na zákernosť farizejov a dáva odpoveď: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
Božie slovo je nadčasové, odpoveď Ježiša Krista je odpoveďou farizejom, ale zároveň je odpoveďou aj pre nás. Neraz ako kňaz počujem otázku: Treba platiť dane štátu? Skúsme sa hlbšie zamyslieť nad problémom, najprv v odpovedi pre farizejov z čias Ježiša Krista a potom hľadajme odpoveď i pre nás samých.
Od roku 6 po narodení Ježiša Krista Židia platili Rimanom daň jeden denár na hlavu. V dobe Ježiša Krista bol denár označený obrazom cisára Tibéria pre židov s rúhavým nápisom: Tibérius, cisár, syn boží, najvyšší kňaz. Preto je celkom pochopiteľné, že Židia odmietali aj obraz, aj nápis. Farizeji sa časom s daňami zmierili, ale iné skupiny národa, napríklad zelóti, nie. Tí odmietali platiť daň a kvôli tomu boli ochotní aj verejne so zbraňou v ruke postaviť sa proti rímskej diktatúre. Otázka farizejov bola teda provokačná a zákerná, veď ak by sa Ježiš priklonil k zelótom, bolo by jednoduché na neho poštvať rímsku okupačnú moc. No ak by súhlasil s platením daní, poštval by si proti sebe nielen zelótov, ale aj všetky nacionalistické skupiny v Izraeli. Ježiš Kristus však majstrovsky odpovedá: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
My dobre vieme, že Ježišove príkazy sú aktuálne v každej dobe, v každom národe a v každej spoločnosti. Preto aj dnes platí pre nás, aby sme dávali cisárovi, čo je cisárovo, teda civilnej vrchnosti, a čo je Božie, Bohu. Čo však v dnešnej dobe patrí cisárovi, ktorého predstavuje štát, v ktorom žijeme? Aj dnes existujú dane, ktoré sme povinní platiť. Daň z pridanej hodnoty z každého nakúpeného tovaru, ktorá je v mnohých prípadoch príliš vysoká, napr. pri tabakových výrobkoch, alebo v prípade pohonných hmôt. A to by nás mohlo viesť k presvedčeniu, že to je prehnané a potom pri akýchkoľvek príležitostiach, kedy je to možné, tak dane neodvádzať! Katechizmus katolíckej cirkvi pri tejto téme hovorí, že spravodlivé dane treba platiť. Teda spravodlivé dane. Tu je dobré pre každého, komu sa dnešné dane nezdajú spravodlivé, aby to neposudzoval so svojho subjektívneho pohľadu, ale aby sa poradil so skúseným spovedníkom a u neho sa objektivizoval. Veď všetci by sme mohli povedať, že dnešné dane sú nespravodlivé a to nie je pravda. Čo sa tu povedalo platí hlavne pre podnikateľov, ktorí si môžu dovoliť odčítavať dane z nákupu.
Odpoveď Ježiša má aj druhú časť. To, čo je Božie, patrí Bohu, a práve v tejto oblasti máme možno väčšie problémy. Veď ak štátu neplatíme dane, či bankám pôžičky, majú páky, exekúcie, ako si zabezpečiť, čo im dlhujeme, avšak, keď nedávame Bohu, čo jemu patrí, nik okrem nás samých a nášho svedomia nás k tomu nenúti. Spomínam aj svedomie, ale to môže byť už tak otupené, že nám nič, alebo len málo vyčíta. Preto sa modlíme, rozjímame, chodíme do kostola, aby sme počúvali Božie slovo i jeho komentáre a nechali sa ním napĺňať a formovať. Čo patrí Bohu? V prvom rade mi sami, sme na jeho obraz stvorení, sme pomazaní Duchom Svätým od krstu. Patríme mu sami, patrí mu naša práca, náš čas. Ako hovorí v jednom zo svojich listov sv. apoštol Pavol, v Ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Uverme, že patríme Bohu, a teda nikdy nie sme sami. Boh je vždy pri nás, neustále nás vedie, ochraňuje a miluje aj vtedy, keď máme pocit, že nás všetci opustili. On nás miluje aj vtedy, keď ho my nemilujeme. Patríme mu aj vtedy, keď mu ne-chceme patriť a hriechom od neho utekáme, hoci on je Láska.
Pán Boh mi dáva ďalší týždeň, ako ho využijem, ako budem pre Neho pracovať, s akou láskou a záujmom? Hovorme svojím životom, že sme naozaj Boží. Amen.