Za vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát... Herodes, jeho brat Filip, tetrarcha Lyzaniáš... za veľkňazov Annáša a Kajfáša...
Veľa je tu tých spoločenských veličín, ale ani jedna z nich nie je niečím presažným...
Sú to len kulisy – potrebné časové údaje pre toho, nad ktorým zaznel Boží hlas.

Boží hlas zaznel nad Jánom...
Zaznel v púšti, kde najlepšie počuť Božie slovo – vtedy, keď ho človek prijíma i vtedy, keď ho odovzdáva.

Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi... Hlas, ktorý ešte nedoznel...
Ešte ho počuť aj v našej dobe...
Niekto stále volá...
V každom kraji, každom meste i dedine, aby každý smrteľník uzrel Božiu spásu...
–
Nuž, ale ak je tak, mali by sme sa zaujímať, kto volá a čím nás oslovuje, či zatiaľ len svojím príkladom alebo už aj nejakou priamejšou výzvou.
Ak registrujeme takýto hlas vo svojej blízkosti, buďme zaň vďační.
Ak nie, počúvajme pozorne ten hlas, čo k nám dolieha ponad stáročia prostredníctvom Písma od Jordánskych brehov.

Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec sa zníži...
Kde sú kopce, tam sú aj doliny.
Ale tam ešte nieto ciest pre Pána.
Kto čnie so svojím hmotným nadbytkom nad dolinou bratovho nedostatku, alebo sa dvíha svojím poznaním nad roklinami nevedomosti svojho pokrvného či duchovného príbuzenstva, alebo si mocou svojho vysokého úradu robí zo spoluobčanov podstavec pre svoju ešte väčšiu výšku, ten zaiste ešte nezačul hlas od Jordána.
Prečo?... Pre svoju duchovnú hluchotu.
Tá je vždy prvou príčinou, že Pán nemôže prísť do určitých krajov, miest, osád a rodín.
A je to vždy veľká škoda a nie malá chyba.
„Kto má uši, nech počúva...“
Ktosi nás stále volá...
Najprv k pozornosti a potom k pokániu.
Započúvajme sa!