A Ježiš sa vzmáhal...
Tak ako všetky deti, ktoré nehodnotíme podľa toho, čím už sú, ale podľa toho, čím môžu byť.

Vzmáhal sa v múdrosti, ktorá sa čerpá z dvoch prameňov: z vlastnej i cudzej skúsenosti, no najhojnejšie a najbezpečnejšie z napísaných i ústne odovzdávaných slov Toho, ktorý je Múdrosť sama.
–
Ako príkladne sa Ježiš vzmáhal v múdrosti a pravde, poznávame z toho, že svojimi otázkami už ako dvanásťročný udivoval v jeruzalemskom chráme skúsených učiteľov Zákona. Podobne i odpoveďami.

Vzmáhal sa aj v obľube – u Boha i u ľudí...
Zaiste aj preto, že žil v rodine.
Rodina vždy bola a vždy bude najvhodnejším prostredím pre rozvoj dieťaťa, ktorý sa potom stáva najzákladnejšou podmienkou jeho obľuby u Boha i u ľudí.
–
Tajomstvo tejto dvojitej obľuby je prednostne v poslušnosti voči rodičom, ak oni, pravdaže, nezabúdajú, že vo výchove svojho dieťaťa sú zástupcami samého Boha, a preto musia starostlivo preberať a uplatňovať tie výchovné momenty, ktoré On používa od počiatku až podnes pri výchove svojich dospelých detí.

Ježiš sa vzmáhal a bol v obľube...
Vtedy, keď žil medzi nami vo svojom historickom tele...
Ale aj teraz, keď je tu v nás – vo svojom Mystickom tele.
Vzmáha sa počtom rokov?
Určite...
Aj v obľube u Boha?
Celkom iste.
A u ľudí?
Ťažko povedať...
–
Pre nás je tu zaujímavou otázka, či sa vzmáha aj v tej čiastke svojho Tajomného tela, ktorou sme my. Či ho stále viac cítiť v našich slovách, v našom myslení a v každom našom skutku.
Vzmáha sa...?
To je problém...!
Nik nevie s istotou povedať, čo má dať za touto vetou: či bodku, či radostný výkričník alebo neistý, pokrčený otáznik...