Jozef, vstaň a choď do izraelskej krajiny...
V službách Dieťaťa, ktoré zveril Boh Jozefovi, treba sa všetkým aj na to navykať, na čo sa nedá nikdy úplne navyknúť, totiž na stále zmeny, na náhle prekvapenia, na nové rozlúčky a nové zvítania.

Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli...
Nekonečne dobrý a nanajvýš múdry Boh si robí nárok na našu absolútnu poslušnosť.
Chce, aby sme boli ako deti a poslúchali ho na slovo.
No kým sme ešte nedozreli vo viere, pripája k svojim žiadostiam vysvetlenia, aké dal aj Jozefovi: „Vstaň, ujdi do Egypta, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil... Vstaň, lebo tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“
Apeluje na náš rozum, ktorý môže byť v prípade ťažšej poslušnosti výdatnou oporou našej ešte slabej, niekedy nebezpečne balancujúcej viere.
Bolo by zaiste veľmi užitočné, keby aj tí, čo nám zastupujú Boha na zemi, počítali pri svojich rozkazoch s touto našou slabosťou – vlastnou všetkým i vekom dospelých detí Božích.

Jozef vstal, vzal dieťa a jeho matku a vrátil sa...
Šiel teda, hneď ako sa mu povedalo, do izraelskej krajiny.
No keď sa dopočul, že sa v Judei ujal vlády Herodesov syn Archelaus, rovnako zlý ako jeho otec, bál sa tam usadiť.
Jozef cítil, že v tejto situácii treba popri viere použiť aj rozum.
A nemýlil sa.

Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja...
Z tohto prípadu vysvitá, že k reči, ktorou nám dobrý Boh ukladá poslušnosť, patria aj politické, kultúrne a ekonomické zvesti...