I porodila svojho prvorodeného syna...
Svojho i Otcovho...
V Starom zákone sa prvorodený stával dedičom; preto bol zvlášť prísne vychovávaný. Preberal totiž zodpovednosť za otcovo „kráľovstvo“ a mal byť pre ostatných súrodencov príkladom.
Domnievame sa, že aj nebeský Otec bol z podobných dôvodov taký prísny voči svojmu Prvorodenému už od prvého dňa jeho pozemského života; plienky, jasle a cudzia maštaľ to potvrdzujú.

Zavinula ho do plienok...
Akokoľvek zázračné bolo Ježišovo počatie i narodenie, bol plne aj Synom človeka, podobným nám vo všetkom, okrem hriechu. Takto sa nám stavia pred oči na začiatku, keď ho Betlehem balí do plienok a taký sa nám ukazuje aj na konci, keď ho Golgota oberá o šat a pribíja o kríž.

A uložila do jasieľ...
Nie hrdo a nie teatrálne... Len tak, ako sa ukladá dieťa v krajnej núdzi, no zato v plnej rodičovskej starostlivosti...
Potrebovalo si odpočinúť, a nebolo postieľky, boli tu však jasle a v nich trochu sena.
To tu bolo...
A to stačilo.
V umeleckých betlehemských maštaľkách býva ešte všeličo. Škoda, že v nich vždy chýba to najhlavnejšie, čo sa ostatne umením nedá ani vyjadriť – Jozefova a Máriina radosť a ich spoločná vďaka za blízkosť Boha a jeho najväčšieho Daru.

Lebo pre nich nebolo miesta v hostinci...
Najpravdepodobnejšie kvôli dieťaťu, ktoré sa malo čoskoro narodiť...
Dieťa vždy znamenalo starosť..., ktorá sa v dnešnom človeku mení na odpor.
Pohoršujeme sa nad tými tam v Betleheme?
Zamyslime sa...
Pre dieťa niet miesta. Najmä pre dieťa Ježiša.